7. Horúčava a Dorotin pád

Slnko, opäť neúprosný boj o prežitie, vyšvihlo sa na oblohu ako nemilosrdný sudca. Oceán sa blyšťal ako tekuté zlato, no táto krása bola pre Mareka a Dorotu len ďalším výsmechom. Slaná voda všade naokolo, ale ani kvapka, ktorá by ich zachránila. Každý pohyb bol bolestivý, každý nádych cítili ako záťaž.Dorota ležala na dne člna, prikrytá roztrhanou košeľou, ktorú jej Marek podal v snahe zmierniť pálivé lúče slnka. Jej telo bolo chladné a krehké, no zároveň trhané návalmi horúčavy. Marek si všimol, že už niekoľko hodín nepovedala jediné slovo. Dýchala rýchlo, prerývane, a jej pery boli suché ako púšť.Marek si kľakol vedľa nej, pohľadom prechádzajúc po jej bledých lícach. "Dorota," oslovil ju jemne, ale keď neodpovedala, jeho tón zosilnel. "Dorota! Počúvaš ma?"Dorota pomaly otvorila oči, ale jej pohľad bol rozmazaný, vzdialený. "Je mi zima," zašepkala a prehltla naprázdno.Marek sa zamračil. "To nemôže byť pravda. Horúčava je neznesiteľná, Dorota. Nemôže ti byť zima."Jej ruka sa trasúc natiahla k nemu, no nezdalo sa, že by mala silu pokračovať. "Moje telo... je ako... oheň. Ale vo vnútri... je zima," zašepkala.Marek si zahryzol do pery, aby potlačil rastúcu paniku. Niečo s ňou nebolo v poriadku. Teplo a dehydratácia si začínali vyberať svoju daň, a on nevedel, čo má robiť. V hlave mu búšila jediná otázka: Ako ju udržať nažive?Hodiny plynuli pomaly, ako by čas sám chcel umocniť ich trápenie. Marek občas polieval Dorotine nohy a ruky vodou z oceánu, dúfajúc, že jej aspoň trochu zmierni horúčavu. Avšak jej stav sa nezlepšoval. Jej telo bolo na dotyk stále chladnejšie, a Marek si všimol, že sa trasie.Sedel na okraji člna, pohľad upretý na nekonečný horizont. Vietor bol slabý, vlny tiché. Na chvíľu ho prepadla myšlienka, že by sa mohli vzdať. Prečo vôbec bojovať, keď šanca na záchranu bola takmer nulová?Potom jeho pohľad padol na Dorotu. Jej tvár, zvyčajne plná výrazu a energie, bola teraz bledá a prázdna. Jej pery sa nepatrne pohybovali, akoby sa snažila niečo povedať. Marek sa okamžite sklonil bližšie."Marek... ak ja... ak..." Jej hlas bol taký slabý, že musel priložiť ucho k jej ústam, aby ju počul."Dorota, nehovor to. Prestaň. Nič také sa nestane!" prerušil ju, jeho hlas sa zlomil.Dorota sa však nenechala zastaviť. "Musíš sľúbiť... že budeš bojovať. Aj keď ja...""Prestaň!" zakričal tentoraz, jeho hlas sa rozľahol ponad tiché more. "Neopováž sa to vzdať! Potrebujem ťa, Dorota. Nezvládnem to bez teba."Dorotin pohľad na okamih zaostril. Slabý úsmev sa zjavil na jej popraskaných perách. "Si tvrdohlavý idiot... ako vždy."Noc sa blížila a s ňou aj mierne ochladenie, no Marek vedel, že to môže byť pre Dorotu ešte horšie. Chvela sa, jej ruky sa triasli, a čoraz častejšie blúznila. Občas k nemu prehovorila, akoby tam vôbec nebol."Marek, počkaj na mňa!" zvolala náhle.Marek sa k nej sklonil a snažil sa ju upokojiť. "Som tu, Dorota. Nikam neodchádzam."Jej oči však nevideli realitu. "Nie, nechaj ma! Ja chcem... chcem domov..." zašepkala a jej slová prešli do tichého vzlyku.Marek sa oprel chrbtom o okraj člna, hlavu si vložil do dlaní. Cítil, ako sa jeho vlastné telo trasie, no nebolo to z chladu. Bol to strach – čistý, nefalšovaný strach."Dorota, prosím," zašepkal ticho. "Nevzdávaj to. Potrebujem ťa."Keď prvé lúče slnka prenikli na obzor, Marek mal pocit, že každá minúta bola ako týždeň. Dorota naďalej blúznila, ale stále dýchala. To bolo jediné, na čom záležalo. Marek vedel, že musí konať."Dorota, počúvaj ma," povedal jemne, keď jej podával trochu vody. "Každý deň je výzva. Každý deň je boj. A my ho musíme vyhrať, rozumieš? Musíme."Dorota na neho pozrela, jej oči boli zahmlené a unavené. Ale niekde hlboko v jej pohľade Marek zachytil niečo, čo ho donútilo pokračovať. Bolo to ako tichý súhlas – ako náznak toho, že ešte nie je úplne zlomená."Dnes ťa udržím nažive," povedal pevne, akoby sám seba presviedčal. "A zajtra tiež. A ďalší deň. Budem bojovať, kým nebudeme v bezpečí. To ti sľubujem."Dorota zatvorila oči, jej trasúce sa pery sa pohnuli do tichého: "Ďakujem."Marek si sadol vedľa nej a vzdychol. Nebol si istý, ako dlho ešte vydržia. Ale jeden sľub si dal – nikdy ju nenechá samú. A to bol jediný dôvod, prečo ešte nevzdal boj s osudom.

- JK -