69. Hypotéza

Prvé ranné lúče sa ako tenké zlatisté prúdy predierali cez úzky vchod do jaskyne, kde sa Marek a Dorota tiesnili celú noc. Svetlo pomaly pohlcovalo tiene, ktoré sa ešte pred chvíľou zdali nekonečné a všadeprítomné, a prinášalo im nepatrný pocit úľavy. Bol to len klamlivý dojem bezpečia, pretože v skutočnosti ostrov už nebol tým miestom, ktoré považovali za pusté, opustené a neškodné. Dnes v noci sa všetko zmenilo.Dorota sa prebrala prvá. Telo mala stuhnuté, kosti ju boleli od nepohodlného spánku na tvrdej kamennej podlahe jaskyne, ale to všetko bolo nič v porovnaní s úzkosťou, ktorá jej zvierala hruď. Pomaly sa posadila a rukami si prešla po tvári, akoby sa tým mohla zbaviť nočných desov, ktoré ju prenasledovali. Vedľa nej Marek stále bdel, sediac chrbtom opretý o stenu, oštep pevne zvierajúc v rukách. Jeho oči boli podliate únavou, no pohľad mal stále sústredený, akoby očakával, že sa čosi z temnoty ešte vynorí.Keď sa jej pohľad uprel na vchod do jaskyne, zhlboka sa nadýchla. Vonku sa zdalo všetko také pokojné, akoby sa v noci nič nestalo. Jemný ranný vánok sa pohrával s pieskom, oceán v diaľke lenivo narážal na breh a ostrov vyzeral ako raj na zemi. Ale ona už vedela, že je to len ilúzia."Marek?" zašepkala, akoby nechcela narušiť tú krehkú rovnováhu medzi nocou a dňom.Marek len pomaly otočil hlavu k nej, pohyb mal opatrný, akoby každý sval v jeho tele protestoval proti pohybu po tak dlhej noci strávenej v napätí."Musíme sa pozrieť von," povedal chrapľavým hlasom.Dorota prikývla, ale jej telo protestovalo, keď sa konečne postavila. Oheň pri vchode do jaskyne už takmer dohorel, len pár uhlíkov ešte tlelo v piesku. Keď vyšli von, slnko už začalo stúpať nad horizont a zalievalo ostrov teplým, oranžovým svetlom. Ale oni nemali oči pre tú krásu.Akonáhle ich pohľady padli na piesok pred jaskyňou, oboch premkol nepríjemný pocit. Hlboké, ťažké stopy, ktoré sa ťahali naprieč celým pobrežím.Dorota k nim pristúpila, pomaly, s opatrnosťou, akoby sa bála, že ak ich naruší, príšera sa znovu objaví. Zohla sa a prstami prešla po jednej z brázd v piesku. Pohybovalo sa tu niečo ťažké, niečo silné, niečo, čo zanechalo neklamné známky svojej prítomnosti."Je to varan," prehovoril Marek ticho, akoby sám potreboval počuť tie slová nahlas, aby si bol istý, že sa neklame.Dorota sa na neho prudko otočila. "Ako je to možné? Prečo až teraz? Celé tie týždne sme tu nenašli ani jediný náznak, že by tu žilo niečo také veľké. Ako sa tu mohol objaviť?"Marek mlčal, rukou si prešiel po brade a zamračene hľadel na stopy. Nebola to len náhoda. Niečo to spôsobilo. A potom mu to došlo."Búrka," povedal zamyslene. "Tá posledná búrka bola silná. Mohla ho sem priniesť."Dorota na neho chvíľu hľadela, akoby sa snažila vstrebať jeho slová. "Ale ako? Varan nie je malá ryba, ktorú vlny odplavia na breh. Je to obrovský tvor. Ak sa sem dostal búrkou, znamená to, že bol niekde inde. Že niekde nablízku musí byť ostrov, odkiaľ pochádza."Marek prikývol, ale v jeho vnútri stále pretrvávalo niečo, čo mu nedávalo zmysel. Každý deň vystupoval na vysokú skalu, aby preskúmal horizont, aby sa uistil, že nezmeškal žiadne známky civilizácie, žiadne pevniny v dohľade. Ale nič tam nebolo. Len nekonečný oceán, bez známky súše."Ak je tu ostrov, tak je mimo nášho dohľadu," povedal pomaly. "Alebo..."Dorota mu nebezpečne rýchlo skočila do reči: "Alebo čo?"Marek si povzdychol a obzrel sa späť na hlboké stopy v piesku. "Alebo ho sem priniesla tá búrka z oveľa väčšej diaľky, než si myslíme. Možno bol unášaný prúdmi celé dni, možno týždne, kým ho nevyplavilo práve sem."Dorota si prehrabla vlasy a v očiach sa jej zračil nefalšovaný strach."Takže... ak búrka dokázala priniesť toto... čo ešte mohla priviesť?"Marek na ňu pozrel. Dlho sa len mlčky pozerali jeden na druhého, akoby si navzájom čítali myšlienky. Tá otázka nebola len hypotetická.Na tomto ostrove už neboli sami. A možno to, čo sem búrka priniesla, nebola len jedna osamelá beštia.Možno ich bolo viac.

- JK -