67. Stopy neznámeho

Slnko lenivo vystúpilo nad obzor a zalialo ostrov zlatistým svetlom. Dorota s Marekom sa už od rána pripravovali na prieskum. Po nedávnej noci obaja vedeli, že nemôžu ďalej ignorovať to, čo ich sleduje. Možno to bol len ich strach, možno niečo oveľa horšie.Marek prešiel prstami po čepeli svojho novo vybrúseného oštepu. Cítil, ako mu drsný povrch dreva dodáva istotu. Mal v pláne dnes zájsť ďalej než predtým, možno dokonca obísť celý ostrov, ak to bude nutné. Nezáležalo mu na únave ani na nebezpečenstve. Potreboval odpovede.Dorota sedela neďaleko a uväzovala si oštep na provizórny popruh, ktorý si vyrobila zo zvyškov lián na zviazovanie bambusov k voru. Bola pripravená bojovať, ak to bude nutné. Už nechcela byť len pasívnym svedkom udalostí, ktoré ich ovládali."Si pripravená?" spýtal sa Marek, keď konečne vstal.Dorota prikývla a vytiahla sa na nohy. "Viac než kedykoľvek predtým."Bez ďalších slov sa vydali na cestu. Džungľa bola z rána svieža, vlhká a preniknutá vôňou mokrej pôdy.Dorota a Marek sa postupne predierali cez hustý porast, pričom si razili cestu dlhými palicami. Džungľa bola na niektorých miestach taká hustá, že cez ňu sotva prenikalo slnečné svetlo. Každý krok ich viedol do neznáma."Ak tu naozaj niečo je, prečo sme to ešte nevideli?" zamrmlala Dorota, keď odtlačila stranou veľký list paprade.Marek sa zamyslel. "Možno je to nočný tvor. Alebo vie, že sme tu a sleduje nás."Dorota sa striasla. "To je upokojujúca myšlienka.",,Možno sa nás bojí a drží si odstup.",,To znie lepšie."Pokračovali ďalej, ich kroky občas prerušovalo len tiché šuchotanie pod nohami. Po niekoľkých hodinách pochodu napokon dorazili na druhú stranu ostrova.Pláž, ktorú tam našli, bola iná než tá, kde stroskotali. Pôsobila divokejšie, neporušená, s útesmi týčiacimi sa nad piesočným pobrežím. Vietor bol na pocit silnejší a vlny sa trieštili o skaly s hlučným dunením.Ale to, čo ich upútalo, nebol pohľad na krásu prírody.V piesku boli zvláštne stopy.Marek k nim okamžite podišiel a sklonil sa, aby si ich lepšie prezrel. Dorota mu bola v pätách."To sú tie isté znaky, aké sme videli v džungli," zamrmlal.Dorota si kľakla vedľa neho. "Ale tu sú oveľa hlbšie... akoby to bolo... čokoľvek to je... ťažké."Stopy boli podivné – dlhé ryhy, akoby sa niečo ťahalo po piesku, sprevádzané podivnými prehĺbeninami, ktoré mohli byť pazúrmy alebo nohamy.Dorota si prešla prstami po spodnej pere. "Toto nevytvoril človek."Marek sa zamračil. "Nie. A ak je to nejaké zviera... musí byť obrovské."Ticho medzi nimi bolo ťaživé.Dorota si prešla rukou cez spotené čelo. "Čo ak to nepochádza z tohto ostrova?"Marek sa zamračil. "Ako to myslíš?"Dorota ukázala na stopu. "Ak by tu žilo takto veľké zviera, už by sme o ňom vedeli. Museli by sme ho vidieť, počuť, nájsť jeho úkryt. Ale toto... toto vyzerá, akoby sa sem dostalo len nedávno."Marek sa nad tým zamyslel. "A ak áno, ako?"Dorota pohľadom prešla po šírom oceáne. "Tsunami. Alebo nejaká iná prírodná katastrofa. Možno sa to zviera dostalo sem proti svojej vôli. Možno patrilo na iný ostrov a vlny ho sem preniesli."Marek prehltol. Tá myšlienka bola šialená, ale dávala zmysel."To by znamenalo, že by mohli byť aj iné ostrovy v okolí..." povedal zamyslene.Dorota prikývla. "A ak sa to zviera sem dostalo, znamená to, že sa môže snažiť odísť. Alebo hľadá potravu."Ticho.Dorota sa nadýchla. "A čo ak my sme tá potrava?"Marek si pevnejšie stisol oštep v ruke. "Preto sa musíme vrátiť. Hneď."Keď sa otočili späť k džungli, oboch zaplavil zvláštny pocit. Akoby ich niečo pozorovalo.Pohli sa rýchlo, tentoraz bez zbytočných rozhovorov.Vetvy im šľahali do tváre, no oni bežali. Mali pocit, že každú chvíľu môžu začuť dunenie ťažkých krokov za sebou."Už sme skoro tam!" vykríkol Marek, keď uvidel prvé známe miesta.Dorota chcela odpovedať, no v tej chvíli sa z džungle ozval podivný zvuk.Hlboké, škrípavé šúchanie, akoby niečo obrovské presúvalo svoje telo cez lístie.Dorota stuhla. "Do riti..."Marek ju schmatol za ruku a potiahol ju k pláži.Keď vybehli z lesa, obaja sa okamžite otočili späť.Ticho.Ale vedeli, že tam niečo je.Dorota si položila ruky na kolená a snažila sa chytiť dych. "Musíme byť pripravení. Ak sa to sem dostalo vlnou, môže to byť dezorientované... Ale ak si na nás zvykne..."Marek prikývol. "Nebudeme tu večne. Ale kým budeme, musíme sa brániť."Dorota sa pozrela na svoj oštep a pevnejšie ho zovrela."Ak je to boj, ktorý musíme vybojovať... tak ho vyhráme."Marek sa na ňu pozrel a v jeho očiach sa mihla hrdosť.Teraz vedeli, že ostrov nebol opustený. A že čokoľvek sa sem dostalo, už to nebolo len ich predstavivosťou.Toto bol ich nový nepriateľ. A oni sa museli pripraviť.

- JK -