65. Tieň džungle

Marek pevne zovrel v ruke dlhé drevo, ktoré si v noci vybrúsil o kameň do špicu. Nebolo to dokonalé, ale aspoň mal pocit, že nie je úplne bezbranný. Jeho myšlienky sa točili okolo včerajšej noci – tie zvuky, to čudné praskanie a pocit, že ich niečo sleduje. Nech to bolo čokoľvek, nemohol to ignorovať.Urobil pár krokov k džungli, ale niečo ho zastavilo. Pocit, ktorý nevedel pomenovať.Otočil sa a uvidel Dorotu. Už bola na polceste k jaskyni, ale v tej chvíli akoby cítila jeho pohľad. Spomalila, otočila sa a stretla sa s jeho očami. Marek sa rozbehol smerom k nej, bez váhania, bez slov.Dorota vyzerala prekvapene, ale keď sa k nej priblížil, nestihla sa ani spýtať, čo sa deje. Marek ju chytil za ramená a sklonil sa k nej. Nepovedal nič – len jej vtisol dlhý, vrúcny bozk na čelo. Jej telo na okamih znehybnelo, potom len pomaly vydýchla a zavrela oči.Keď sa odtiahol, ich pohľady sa stretli. Jeho oči boli hlboké, sústredené, akoby chcel, aby si tento moment zapamätala. Dorota cítila, že v tomto geste bolo viac než len obyčajné lúčenie – bolo v ňom niečo naliehavé, možno dokonca definitívne."Ostaň v jaskyni," prehovoril ticho, ale pevne. "Až kým nezačne zapadať slnko. Potom rozlož oheň v okolí jaskyne."Dorota sa zamračila, ale nepovedala nič. Vedela, že s ním nemá zmysel hádať sa. Len ticho prikývla.Marek sa ešte raz na ňu pozrel, akoby si ju chcel vryť do pamäti, potom sa otočil a vykročil do lesa. Jeho chrbát sa pomaly strácal medzi stromami, až kým ho pohltila tieňmi prepletená džungľa.Keď vstúpil pod husté koruny stromov, zmena atmosféry bola okamžitá. Vzduch bol vlhký, ťažký a plný vzdialených zvukov. Každý jeho krok bol sprevádzaný tichým praskaním vetvičiek a šušťaním lístia. Svetlo prenikalo len v úzkych lúčoch, ktoré osvetľovali niektoré časti cesty, zatiaľ čo iné zostávali zahalené v hrozivej temnote.Marek išiel pomaly, no cieľavedome. Vedel, že prvé stopy nájde pri bambusových výhonkoch – tam, kde včera videli zlomené bambusy. Keď tam dorazil, spomalil a kľakol si.Čo tu včera spôsobilo tú skazu?Pomaly prešiel prstami po zlomených bambusoch. Neboli zlomené obyčajným spôsobom. Niečo silné ich muselo odlomiť. Trhliny boli hrubé, akoby niečo s obrovskou silou chytilo bambus a jednoducho ho odtrhlo.Otočil sa a prezrel si zem. Bola tu narušená pôda, malé vyhĺbené jamy, akoby sa tu niečo pohybovalo – ale neboli to obyčajné stopy. Boli podivné, rozmazané, nepravidelné. Akoby sa niečo plazilo nízko pri zemi, ale zároveň zanechalo hlboké otlačky.Na jednom mieste videl dlhý, tenký ryhovaný vzor v zemi.Marek cítil, ako mu na zátylku naskakuje husia koža. Čokoľvek to bolo, nechodilo to ako človek. Nezanechávalo to obvyklé stopy šeliem. A to ho znervózňovalo ešte viac.Pomaly sa postavil a rozhodol sa ísť hlbšie. Musel vedieť viac. Musel zistiť, čo sa tu pohybuje.Cesta džungľou bola náročná. Čím hlbšie išiel, tým viac cítil, že vstupuje na neznáme územie.Marek spomalil a sklonil sa pri ďalších zlomených bambusoch. Opäť ten istý vzor – niečo tu prešlo, niečo ťažké a nízko pri zemi. Listy boli pretrhané, kmene poškrabané. Dokonca cítil v ovzduší slabý, podivný zápach – niečo medzi vlhkou hlinou a niečím kovovým.Po chvíli mal pocit, že je už príliš ďaleko. Ak by sa niečo stalo, cesta späť by mu trvala príliš dlho.Nervózne sa obzrel.Žiadny pohyb. Žiadny zvuk.Ale predsa – pocit, že nie je sám.Nechcel to riskovať. Dorota na neho čakala. Musí sa vrátiť.Pomaličky začal cúvať. Neotáčal sa naraz, držal sa opatrne pri stromoch a sledoval svoje okolie. Každý tieň, každý pohyb listu bol podozrivý.Keď sa dostal na známu cestičku, ktorá viedla späť k pláži, konečne sa odvážil otočiť. Už nebol v najhustejšej časti džungle. Začínal vidieť svetlo medzi stromami.A práve vtedy to začul.Nie hlasný zvuk, ale skôr hlboké, pomalé škrípanie.Ako keď sa niečo silné trie o drevo.Marek na sekundu zamrzol, ale potom sa rozbehol. Už nemal čas byť opatrný. Cítil, ako mu srdce bije o hrudník, no vedel jedno – musí sa odtiaľto dostať.Keď konečne vybehol na otvorenú pláž, prudko sa zastavil a otočil sa k džungli.Ticho.Akoby sa nič nestalo.Len vánok pohýnal listy a všetko bolo zdanlivo normálne. Ale Marek vedel, že tam niečo je. Niečo, čo sa hýbe inak, čo sa prispôsobuje tieňom. Niečo, čo včera v noci stálo pri ich tábore a sledovalo ich.Dorota ho čakala pri jaskyni. Keď ho zbadala, okamžite vstala."Marek! Čo sa stalo? Si v poriadku?"Marek k nej rýchlo prešiel a len mlčky prikývol."A čo tam bolo?"Pozrel sa na ňu a po chvíli povedal tichým hlasom: "Nič..."Dorota ho prebodla pohľadom. "Marek, poznám ťa. Čo sa tam stalo?"Marek sa na chvíľu odvrátil a pohľad mu padol na hustú džungľu."Ešte neviem," povedal nakoniec. "Ale musíme byť pripravení."Dorota si pomaly uvedomila, že Marek jej nepovedal všetko. Ale keď videla jeho vážny pohľad, rozhodla sa, že to zatiaľ nebude riešiť.Ďaľšia noc sa však rýchlo blížila...

- JK -