63. Nočná skúška

Tma na ostrove nikdy nebola úplne čierna. Hviezdy sa odrážali na pokojnej hladine oceánu a mesiac vrhal striebristé tiene na palmy. No aj tak v noci všetko pôsobilo inak – tajomnejšie, nepredvídateľnejšie.
Marek ležal na pláži, ruky prekrížené za hlavou, a pozoroval oblohu. Vedľa neho sa ozývalo tiché praskanie ohňa, ktorý udržiavali slabý, aby ich neoslepoval v tme. Dorota sedela s kolenami pritlačenými k hrudi a zamyslene sledovala ich rozrobený bambusový vor.
"Stále si myslíš, že to dokážeme?" spýtala sa po chvíli.
Marek sa neotočil, len si povzdychol. "Neviem. Ale radšej to skúsim, ako len sedieť a čakať."
Dorota prikývla, akoby to sama vedela. V posledných dňoch si zvykli na spoločné rozhovory pod hviezdami. No dnes sa Marek cítil nepokojne. Niečo v ňom mu hovorilo, že noc ešte neskončila.
A potom to prišlo.
Najprv to bol len zvuk – vzdialený, takmer nepostrehnuteľný šuchot v lese. Mohol to byť vietor, mohol to byť len padnutý list. No potom sa to ozvalo znova. Tentoraz bližšie.
Dorota si to tiež všimla. Prudko sa otočila k temnote džungle a privrela oči. "Počul si to?" zašepkala.
Marek pomaly vstal a siahol po drevenej palici, ktorú mal po ruke. "Hej," odpovedal potichu.
Bola to zvláštna situácia – nechceli uveriť, že by tu bolo niečo, čo im môže ublížiť, ale obaja si uvedomovali, že nepoznajú celý ostrov. Po búrke sa mohla uvoľniť skala, mohol sa prepadnúť strom. Možno sa len vietor pohrával s lístím.
No Marek si nemohol pomôcť. Mal zlý pocit.
"Myslíš, že by sme to mali ísť skontrolovať?" spýtala sa Dorota.
Marek prikývol, aj keď si nebol istý, či je to dobrý nápad. Nemali baterku, nemali nič, len vlastné inštinkty. No ak sa tam dialo niečo, čo mohlo ohroziť ich prístrešok, ich bambusový vor alebo zdroje vody, nemohli to ignorovať.
"Zober si niečo na obranu," povedal a Dorota si okamžite uchmatla najväčší kus naplaveného dreva, aký našla.
Obaja sa pomaly pohli smerom k džungli.
Vstúpiť do džungle v noci bol úplne iný zážitok než cez deň. Svetlo mesiaca prenikalo len slabými lúčmi pomedzi husté listy, čím vytváralo zvláštne tiene, ktoré sa neustále menili. Vzduch bol ťažký, vlhký, a každý krok bol sprevádzaný šuchotom lístia.
Dorota šla tesne za Marekom, jej dych bol rýchly, napätý. "Ak je to len vietor, prisahám, že ťa prizabijem," zašepkala.
Marek sa uškrnul, ale neodpovedal.
Kroky viedli hlbšie do lesa, smerom k miestu, kde boli vysoké bambusy. Keď sa priblížili, Marek si všimol niečo zvláštne – časť z nich bola poškodená. Nie zlomená prirodzene, ale akoby niečo silné odtrhlo veľké kúsky bambusu zo stoniek.
Dorota sa k nemu naklonila. "To vyzerá divne."
Marek si kľakol a dotkol sa jedného z ulomených kúskov. Bol čerstvý.
A potom to znova začuli.
Blízko. Prasknutie vetvy.
Dorota prudko zalapala po dychu a obaja sa okamžite otočili k zdroju zvuku.
V tme medzi stromami sa niečo pohlo.
Marek zdvihol palicu, Dorota pevnejšie stisla svoje drevo. Oči sa im snažili prispôsobiť tme, no videli len nejasné obrysy.
"Čo to sakra je?" zašepkala Dorota.
Marek neodpovedal. Namiesto toho urobil krok dopredu. Bol pripravený – ak by to bol len vietor alebo padajúci konár, uľavilo by sa mu. Ale ak nie…
A potom sa to stalo.
Niečo sa pohlo priamo pred nimi – prudko, rýchlo. Tieň sa mihol medzi stromami a potom zmizol.
Dorota cúvla, srdce jej bilo ako splašené. "Vidíš to?!"
Marek tiež ustúpil. Niečo tu bolo. Niečo, čo si ich všímalo. A nebolo to malé.
Chcel niečo povedať, niečo rozumné, niečo, čo by upokojilo situáciu. No vtedy sa ozval ďalší zvuk – tentoraz hlboké, pomalé škrípanie, akoby sa niečo trelo o drevo.
To stačilo.
"Utekaj!" sykol Marek.
Obaja sa okamžite rozbehli späť k pláži, nevšímajúc si konáre, ktoré im šľahali do tvárí. Nohy sa im zabárali do mäkkej pôdy, ale poháňala ich čistá panika.
Keď konečne vybehli z lesa na otvorenú pláž, prudko sa zastavili a obzreli za seba.
Ticho.
Len ticho.
Dychčali, pot stekal po ich čelách, no nič nevyšlo z temnoty za nimi.
Dorota si rukou prešla po vlasoch, snažiac sa upokojiť. "Do riti… čo to bolo?!"
Marek neodpovedal. Len stál a uprene hľadel do lesa.
Po chvíli sa otočil k Dorote. "Neviem. Ale nech to bolo čokoľvek, sledovalo nás to."
Dorota sa zachvela.
Obaja mlčky sedeli pri ohni až do rána, bez odvahy zaspať.
Ostrov im práve ukázal, že ešte stále nepoznajú všetky jeho tajomstvá.
- JK -