62. Krok k slobode

Marek sa opieral o veľký balvan na okraji pláže a zamyslene sledoval oceán. Vlny sa lenivo prevaľovali cez piesočnatý breh, voda bola dnes pokojná – akoby mu sama naznačovala, že práve teraz je ten správny čas začať.

Loď.
Bol to plán, o ktorom premýšľal už dlho, no až teraz, po búrke, sa rozhodol, že je načase ho zrealizovať. Nevedel, ako dlho tu s Dorotou zostanú. Možno ich zajtra zachráni náhodná loď, možno nikdy. Ale myšlienka na útek mu dodávala pocit kontroly. Pocit, že niečo robí, že sa nevzdáva.
Dorota ho síce presviedčala, aby sa zamerali na budovanie dlhodobého útočiska, ale on v sebe cítil nepokoj. Možno bola pravda, že si na ostrove musia vytvoriť lepšie podmienky na život, ale on stále veril, že existuje šanca na útek.
Musí len postaviť niečo, čo ich udrží nad vodou.
Keď vstúpil do lesa, okamžite si uvedomil, aké bohatstvo sa tu ukrýva – bambusy. Rástli v hustých skupinách, ich vysoké, pevné stonky sa týčili k nebu a vytvárali dojem neprekonateľného múru. Ich priamka a odolnosť v ňom prebudili nápad.
Mohol by ich použiť ako základ svojej plávajúcej plošiny. Bambus je odolný, ľahký a dobre pláva. Stačilo by len nájsť spôsob, ako ho pevne zviazať dokopy a vytvoriť dostatočne stabilnú konštrukciu, ktorá by odolala vlnám.
Prešiel sa medzi bambusmi a skúmal ich. Niektoré boli príliš tenké, iné príliš staré. Potreboval tie najpevnejšie a najrovnejšie. Keď sa rozhodol, ktoré bude potrebovať, prišla ďalšia výzva – ako ich zlomiť a odrezať?
Nemal žiadnu pílu ani nôž dostatočne ostrý a dlhý na to, aby bambus jednoducho prerezal. Napadlo mu, že by mohol využiť princíp napätia. Ak by bambus ohýbal postupne v jednom bode, mohol by sa zlomiť tam, kde potreboval.
Vybral si jeden silný kus, postavil sa k nemu a začal ho ohýbať. Bambus bol pružný, ale pod jeho váhou a silou sa postupne začal prehýbať. Po niekoľkých minútach namáhavej práce konečne praskol s ostrým švihnutím.
Marek sa usmial. To by mohlo fungovať.
Nasledujúce hodiny strávil rovnakým spôsobom – vyberal bambusy, ohýbal ich, lámal a nosil na pláž. Bolo to vyčerpávajúce, ale s každým ďalším kusom cítil, že sa približuje k niečomu skutočnému.
Keď už mal dostatok materiálu, nastala ďalšia dôležitá otázka: Ako ich spojiť?
Mohol by použiť liany, ktoré rástli v lese. Tie boli pevné, ohybné a ak ich dobre zviaže, mohli by držať bambusy pohromade.
Dorota ho našla na pláži, ako si kľakol k bambusom a skúšal viazať prvé spoje. Bola celá od hliny – očividne trávila deň vo svojej záhrade.
"Takže si sa konečne rozhodol stavať?" spýtala sa s jemným úsmevom.
Marek si rukávom zotrel pot z čela a prikývol. "Hej. Myslím, že bambusy sú dobrý základ. Sú ľahké a pevné. Ak ich dobre zviažem, mohla by to byť stabilná plošina."
Dorota si sadla na piesok vedľa neho a pozrela sa na jeho prvé pokusy o viazanie.
"A čo s tou otázkou, že či sa máme pripraviť na útek, alebo si budovať domov?" spýtala sa s jemným pobavením v hlase.
Marek sa zamyslel. "Možno môžeme urobiť oboje. Ak sa nám podarí postaviť niečo, čo nás udrží na vode, aspoň budeme mať možnosť voľby. Nebudem sa cítiť, že len čakám."
Dorota sa zasmiala. "Takže to je celé len o tom, aby si mal niečo, čo môžeš kontrolovať?"
Marek sa na ňu pozrel a nakoniec s povzdychom prikývol. "Možno áno. Možno len potrebujem pocit, že mám nejaký plán, že niečo robím."
Dorota ho chvíľu sledovala a potom sa naklonila bližšie. "Dobre teda, stratég. Ako ti môžem pomôcť?"
Marek sa usmial. "Potrebujem, aby si mi pomohla s lianami. Skúsime zviazať niekoľko bambusov k sebe a uvidíme, či to bude držať."
Dorota sa postavila, natiahla si ruky nad hlavu a s úsmevom prikývla. "Tak poďme na to."
Spolu strávili ďalšie hodiny tým, že viazali prvé kúsky konštrukcie. Používali pevné liany, ktoré Marek predtým nazbieral, a skúšali rôzne uzly, aby sa uistili, že spoje vydržia. Každý bambus musel byť pevne prichytený k druhému, aby vytvorili dostatočne stabilnú základňu.
Po niekoľkých pokusoch a omyloch našli správny spôsob – zväzovali bambusy do väčších blokov, ktoré neskôr spoja do celej plošiny. Prvá časť ich plavidla bola na svete.
Keď sa slnko začalo skláňať k obzoru, obaja unavene sedeli na pláži a sledovali svoje dielo. Bolo to zatiaľ len pár spojených bambusov, ale Marek v tom videl začiatok niečoho väčšieho.
"Ak to bude fungovať, možno by sme mohli pridať aj nejakú strechu. Možno dokonca plachtu," premýšľal nahlas.
Dorota sa uškrnula. "Alebo rovno celý dom. Malý ostrov na vode."
Marek sa rozosmial. "No, asi nezačneme rovno s plávajúcim hotelom. Ale ak sa nám to podarí, mohli by sme aspoň urobiť skúšobnú plavbu okolo ostrova."
Dorota si oprela hlavu o kolená a pozrela sa na horizont. "Vieš… myslím, že sa mi začína páčiť táto myšlienka. Mať možnosť voľby."
Marek ju objal okolo ramien a obaja mlčky sledovali, ako posledné lúče slnka miznú za obzorom.
Možno sa jedného dňa dostanú domov.
Možno si domov vytvoria tu.
Každopádne – práve dnes spravili prvý krok k slobode.
- JK -