6. Hlad a nádej

Slnko sa opäť vyšvihlo na oblohu ako nemilosrdný sudca, jeho lúče dopadali na čln a jeho dvoch vyčerpaných pasažierov. Marek a Dorota sedeli vedľa seba, telá ochabnuté, pohyby pomalé a trhané. Každá ich činnosť bola sprevádzaná pocitom, že ich sily odtekajú spolu s potom, ktorý im stekal po tele. Dorota sa načiahla po plastovú fľašu, kde sa nazbieralo niekoľko kvapiek kondenzovanej vody. S trasúcimi sa rukami si odpila len malý dúšok a podala fľašu Marekovi. "Tu máš, daj si" povedala, jej hlas bol slabý, ale pevný. Marek si fľašu vzal, no neodpovedal. Jeho pery boli popraskané, pokožka na lícach začínala puchnúť od slaného vzduchu a slnka. Napil sa, ale len minimálne, nechávajúc zvyšok vody pre ďalšie chvíle. "Nie je to veľa, ale aspoň niečo," povedal, jeho hlas znel dutým tónom, akoby slová vychádzali z prázdnej nádoby. Dorota si povzdychla a oprela sa o okraj člna, jej pohľad sa upieral na nekonečný obzor. "Čím viac sa vzďaľujeme od miesta nehody, tým menšia je šanca, že nás nájdu. Búrka nás odhodila ďaleko, Marek. Mohli sme sa posunúť stovky kilometrov." Marek, ktorý ešte stále zvieral fľašu, sa na ňu pozrel. "To je pravda. Ale na druhej strane... možno je to dobre. Ak by sme zostali blízko, v týchto vodách by nás mohli nájsť žraloky, alebo iné..." Zhlboka sa nadýchol. "Radšej byť ďaleko a mať šancu prežiť." Dorota na neho zodvihla pohľad, oči plné obáv. "Šancu na čo? Aby sme tu pomaly umierali? Nemáme jedlo, nemáme dostatok vody... nemáme nič." "Nie je to pravda," Marek si sadol rovno, jeho unavené oči na chvíľu ožili." Máme to najdôležitejšie – máme rozum. A stále žijeme. To znamená, že máme šancu." Dorota si opäť prekrížila ruky na hrudi, jej výraz zostal skeptický. "Rozum? To nám nezaplní žalúdky." Marek neodpovedal. Miesto toho sa obrátil k člnu a začal skúmať jeho vnútro. Po chvíli našiel malý, zaolejovaný vreckový nožík, ktorý našli v ruksaku. "Možno nie, ale môžeme skúsiť niečo uloviť. Videl som lietajúce ryby, keď nás včera hádzalo na vlnách. Ak skočia na čln... možno ich dokážeme chytiť." Dorota ho sledovala, ako si opatrne priviazal nôž o jeden z gumových remienkov na čln, čím vytvoril provizórny harpúnový nástroj. Jeho pohyby boli pomalé, ale precízne. Napriek jej pochybnostiam cítila, ako sa v nej zapaľuje iskra nádeje. "A čo ak žiadna ryba nevyskočí?" spýtala sa. "Budeme tu len sedieť a čakať?" Marek sa na ňu otočil, v jeho očiach bola zmes odhodlania a frustrácie. " Dorota, máme len to, čo máme. Ak chceme prežiť, musíme skúsiť všetko." Dorota si vzdychla a otočila sa späť k oceánu. Slnko pálilo stále silnejšie a žalúdok jej kŕčovito škvŕkal. Cítila, ako sa jej myseľ pomaly zahmlieva hladom a vyčerpaním. Vedela však, že Marek má pravdu. Ak sa vzdajú, ich osud bude spečatený. Hodiny plynuli, slnko sa posúvalo po oblohe. Marek sedel na okraji člna, držiac svoj provizórny nástroj, a Dorota ho ticho pozorovala. Obaja boli na pokraji svojich síl, ale nevzdávali sa. Náhle sa oceán pred nimi rozčeril. Malá skupina lietajúcich rýb sa vynorila z vody, ich lesklé telá sa mihali na slnku ako strieborné šípy. Marek sa pohol s nečakanou rýchlosťou. Jedna z rýb dopadla priamo na čln, Marek okamžite reagoval a jedným úderom noža ju usmrtil. "Máme ju!" zvolal, jeho hlas bol prvýkrát za dlhý čas plný radosti. Dorota sa k nemu priblížila, oči rozšírené. "Jedna ryba? Stačí to?" Marek sa usmial, no jeho úsmev bol trpký. "Nie, ale je to začiatok." Spoločne rybu očistili, odstránili šupiny a rozdelili ju na dva kúsky. Jej mäso bolo surové a slané, ale pre nich to bol poklad. Každé sústo im dodalo aspoň kúsok energie."Je to... hrozné," povedala Dorota, keď prežúvala, ale v jej očiach bol náznak vďaky. "Ale je to život," odpovedal Marek, prežúvajúc svoju časť. Keď dojedli, obaja sa usadili na dne člna, ich pohľady upierali na horizont. Hoci sa búrka zdala byť vzdialenou spomienkou, jej následky stále cítili. Každý kilometer, ktorý ich oddialil od miesta nehody, ich privádzal k pochybnostiam, či ich vôbec niekto hľadá."Myslíš, že naša rodina vie, čo sa stalo?" spýtala sa Dorota ticho. Jej hlas sa triasol, ako keby sa bála odpovede. Marek si povzdychol a položil jej ruku na rameno. "Neviem, Dorota. Ale ak nás milujú – a ja viem, že nás milujú – určite sa snažia. Robia všetko, čo je v ich silách." Dorota sa k nemu pritisla, cítiac útechu v jeho blízkosti. "Chcem veriť, že nás nájdu. Ale... bojím sa, Marek. Čo ak sme tu už navždy?" Marek ju jemne objal. "Tak budeme bojovať. Spolu. Každý deň, každú hodinu. Nezáleží na tom, ako zlé to bude – nikdy sa nevzdáme." Dorota zavrela oči, nechávajúc jeho slová rezonovať v jej mysli. Hoci ich situácia bola zúfalá, vedela, že Marek má pravdu. Spoločne mali aspoň šancu. Keď slnko pomaly zapadalo za horizont, prinášajúc so sebou prvé náznaky chladu, obaja sa pripravovali na ďalšiu noc. Ich telá boli vyčerpané, ale ich duše ešte stále odmietali rezignovať. A hoci mali pred sebou dlhú cestu, v ich srdciach sa objavila malá iskra nádeje – presne to, čo potrebovali, aby prežili ďalší deň....

- JK -