58. Nový deň - čistý deň

Ticho.To bolo prvé, čo sa vkradlo do jaskyne po nekonečných hodinách burácania búrky. Hoci vonku stále doznievalo jemné kvapkanie dažďa, silné vetry utíchli, blesky už nepretínali oblohu a hromy sa stratili v nekonečných diaľkach oceánu.Dorota ležala schúlená v Marekovom náručí, obaja hlboko ponorení v spánku, ktorý si vybojovali po vyčerpávajúcom boji s prírodou a vlastnými pocitmi. Ich telá, vyčerpané stresom, chladom a neistotou, konečne našli útočisko – jeden v druhom.Vonku sa svet začal prebúdzať. Prvé ranné lúče slnka pomaly prekonávali temnotu noci, prenikali cez listy stromov a ich zlaté prsty sa dotkli kamennej podlahy jaskyne. Svetlo bolo ostré, jasné, takmer nadpozemsky krásne. Búrka zanechala svet v čistote, zbavený prachu a hmly. Obloha, predtým zahalená v temnote, teraz žiarila azúrovou modrou – čistou, až neskutočne nádhernou.Dorota sa zavrtela. Cítila teplo Marekovho tela pri sebe, jeho rovnomerný dych, ktorý ju už podvedome upokojoval. Opatrne, takmer neochotne, otvorila oči. Na okamih si neuvedomila, prečo sa cíti tak zvláštne – tak ľahko, takmer bez tiaže. A potom jej to došlo.Búrka sa skončila.Srdce jej poskočilo v hrudi. Obrátila sa a zadívala sa na Mareka. Spal hlboko, jeho tvár bola uvoľnená, pokojná, mladšia, než ju kedy videla. Pramene jeho vlasov mu padali do čela, riasy mu jemne vrhali tiene na líca. Vyzeral tak inak, než v momentoch, keď bol odhodlaný, silný, pripravený bojovať s ostrovom o prežitie. Teraz bol zraniteľný a jej.Nechcela ho prebudiť prudko. Nie po všetkom, čím si prešli. Chcela, aby sa prebudil do krásy tohto nového rána s rovnakým pocitom pokoja, aký cítila ona.Ostro sledovala jeho pery, ako sa jemne pootvorili v spánku, a neodolala – priblížila sa a nežne ich pobozkala. Bolo to len letmé pohladenie pier, akoby sa dotýkala slnečného lúča, ktorý sa objavil na jeho líci.Marek sa mierne pomrvil, vydal tiché zamrmlanie, no stále spal.Dorota sa usmiala, prstami mu pomaly prešla po jeho lícnej kosti, potom po čele a nakoniec mu jemne zašepkala do ucha:"Marek..."Nič. Len tichý nádych.Dorota sa sklonila ešte bližšie a tentoraz mu vtisla drobné bozky na spánok. Potom mu prstami prešla po rukách, po prstoch, ktoré ešte pred chvíľou tak pevne zvierali jej telo, aby ju chránili pred chladom."Marek, zobuď sa..."Tentoraz sa zachvel. Pomaly otvoril oči a na zlomok sekundy sa zdalo, že ešte stále sníva. Keď však uvidel jej úsmev, jej teplý pohľad, jej ruku, ktorá jemne prechádzala po jeho líci, všetko sa v ňom uvoľnilo."Dorota...?" jeho hlas bol chrapľavý, ospalý, ale v jeho očiach sa zračila nefalšovaná neha.Dorota sa k nemu pritisla, položila si čelo na jeho a zašepkala:"Búrka je preč, Marek. Skončilo sa to. Počúvaj..."Marek ostal chvíľu ticho. Už nebolo počuť hnev vetra, rachot oceánu, údery kvapiek o kamene. Bol tam len jemný šepot listov ktoré vítali nový deň.Pomaličky sa posadil, stále s rukami na jej tele, akoby si chcel byť istý, že je skutočná. Pozrel sa jej do očí a videl v nich niečo, čo ešte nikdy predtým.Nie len úľavu. Nie len radosť.Ale niečo hlbšie. Niečo, čo slová nikdy nedokážu opísať.Bez jediného slova ju chytil za ruku.Dorota sa prekvapene nadýchla, no nebránila sa, keď ju Marek začal ťahať von z jaskyne. Ani sa neobzrel, ani nečakal, či ho bude nasledovať – vedel, že áno.Ich kroky boli rýchle, no tiché. Dorota cítila teplo jeho ruky, ako pevne zvieral jej prsty, ako ich pohyb smeroval k útesu.A potom...Keď vyšli von, nadýchla sa.Obloha bola ako z iného sveta.Taká čistá, taká modrá, až jej pripadala takmer neskutočná. Slnečné lúče sa opierali o mokrý piesok, o zelené listy, ktoré sa leskli od dažďa, o hladinu oceánu, ktorá sa upokojila a teraz sa jemne vlnila pod svetlom nového dňa.Marek ju potiahol až na okraj útesu. Dorota stála vedľa neho, obaja dýchali rýchlo, akoby práve utekali pred neviditeľným nebezpečenstvom.A potom sa pozreli na seba.Marek sa usmial.Dorota mu úsmev opätovala.Nestáli tam ako dvaja ľudia, ktorí len prežili búrku. Stáli tam ako tí, ktorí ju zvládli spolu."Je to krásne," šepkla Dorota a Marek, ktorý stále držal jej ruku, ju bez varovania pritiahol do objatia."Ty si krásna," zamrmlal do jej vlasov.Dorota zavrela oči. Cítila jeho telo, jeho teplo, jeho srdce, ktoré bilo v rovnakom rytme ako jej vlastné.A vedela, že viac nepotrebuje.Búrka bola preč.Ostrov žiaril novou krásou.A ona mala pri sebe Mareka.To stačilo.

- JK -