56. Plameň

Marek stál pri vchode do jaskyne a sledoval, ako sa búrka stále zhoršuje. Dážď bičoval zem s neľútostnou silou, vietor sa preháňal medzi stromami a ohýbal ich ako tenké steblá trávy. Oceán sa zmenil na divokú, rozbúrenú masu, ktorá s rachotom narážala na útes. Hromy duneli ako vzdialené výbuchy, osvetľujúc temnú oblohu zábleskami striebristého svetla.V jaskyni horel oheň – ešte stále. Ale jeho plamene boli slabé, mihotavé. Drevo, ktoré mali vo vnútri, sa už míňalo a nové zásoby boli vonku, na mieste, kde ich prikryli palmovými listami. Problém bol, že pri takomto daždi neexistovala žiadna záruka, že drevo zostane suché. Ak zhasne oheň, stratia zdroj tepla, stratia svetlo. A ak bude búrka pokračovať celé dni, môžu čeliť dlhým hodinám v tme, v chlade, bez možnosti si niečo uvariť.Dorota sedela na svojom mieste, zabalila sa do svojho provizórneho plášťa z veľkých listov a sledovala Mareka. Videla, ako zvieral čeľusť, ako v duchu zvažoval svoje možnosti. Vedela, čo sa mu odohráva v hlave."Marek..." začala, ale on len mierne kývol hlavou."Musím tam ísť," povedal ticho, no pevne. Jeho hlas sa sotva niesol ponad hukot vetra.Dorota na okamih zaváhala. "Ale je to šialené. Pozri sa von! To nie je len obyčajná búrka, vietor je čoraz silnejší, oceán stúpa..."Marek sa k nej otočil. Jeho pohľad bol vážny, ale zároveň v ňom bolo niečo jemné. "Ak tam nepôjdem teraz, oheň zhasne. A potom budeme úplne bez tepla. Bez svetla. Bez ničoho."Dorota stisla pery. Nechcela ho pustiť, ale vedela, že má pravdu."Tak idem s tebou," povedala odhodlane a začala sa zdvíhať.Marek však len zavrtel hlavou a pristúpil k nej. Položil jej ruky na plecia a jemne ju zatlačil späť. "Nie. Ty zostaneš tu. Ak by sa niečo stalo, ak by som sa nevrátil hneď... musíš strážiť oheň. Aj keby mal horieť len na poslednej trieske, nesmie zhasnúť, rozumieš?"Dorota naňho uprela svoje veľké, tmavé oči. Jeho ruky boli teplé napriek chladu, ktorý do jaskyne vnášal vietor. Vedela, že s ním nemôže bojovať. Len pomaly prikývla.Marek sa jemne pousmial, sklonil sa a na sekundu si oprel čelo o jej. Nebolo to dlhé gesto, ale v tej chvíli sa medzi nimi vytvorilo niečo silné – neviditeľné puto, ktoré nepotrebovalo slová."Dávaj si pozor," zašepkala."Vždy," odpovedal. Potom sa otočil a vyrazil do búrky.V okamihu, ako vyšiel z jaskyne, do tváre ho udrel vietor plný vody. Takmer okamžite bol premočený až na kosť. Po každom kroku sa cítil, akoby sa pohyboval proti neviditeľnej sile, ktorá sa ho snažila vtlačiť späť. Musel si dávať pozor na každý svoj pohyb – jeden zlý krok a vietor ho mohol zhodiť na mokré kamene alebo ho odniesť bližšie k rozbúrenému oceánu.Šiel rýchlo, ale opatrne. Každý krok bol premyslený, no vietor mu neustále podkopával nohy. Keď konečne dorazil na miesto, kde mali drevo uskladnené, uvidel, že palmové listy, ktorými ho prikryli, boli roztrhané a vietor ich odfúkol kdesi preč.Drevo bolo premočené.Marek si zaklial popod nos. Vlhkosť presiakla hlboko dovnútra, no keď sa lepšie pozrel, zistil, že niektoré kúsky na spodku zostali relatívne suché. Neváhal. Tie najmenej mokré polená začal rýchlo baliť do palmových listov. Okrem toho nazbieral aj drobné drievka, ktoré, aj keď mokré, mohli poslúžiť neskôr, ak by museli oheň znova založiť.Keď sa vracal, vietor bol ešte silnejší. Každý krok bol boj, ale on sa nevzdával. Vedel, že naňho Dorota čaká. Vedel, že musí priniesť aspoň trochu nádeje.Keď sa vrátil do jaskyne, Dorota vyletela na nohy. Oči sa jej rozžiarili, keď ho videla – premočeného, unaveného, ale živého."Podarilo sa?" vyhŕkla.Marek bez slova položil drevo na zem. Polená položil okolo ohňa, aby ich teplo pomohlo rýchlejšie vysušiť. Zároveň opatrne odložil drobné drievka na suché miesto pri stene jaskyne – boli ich poistkou pre prípad, že by museli oheň znovu založiť.Dorota si úľavne povzdychla. "Si blázon," zamumlala a pohladila ho po mokrom ramene. "Ale vďaka tebe máme šancu."Marek sa unavene posadil vedľa nej, natiahol ruky k ohňu a nechal jeho teplo vsiaknuť do svojich skrehnutých prstov. Potom zdvihol pohľad k Dorote.Jej oči ho hltali. V tom pohľade bolo všetko – obava, úľava, vďačnosť. A niečo viac. Niečo, čo slová nedokázali vyjadriť.Marek sa k nej naklonil. Jeho ruka jemne vkĺzla do jej vlasov, prstami prešiel po jej líci. Dorota zavrela oči, vdychovala jeho prítomnosť, jeho teplo, jeho silu.A potom, nežne, s neochvejnou láskou, jej vtisol bozk na čelo.Dorota sa mierne zachvela. Nie od chladu, ale od toho pocitu, ktorý v nej Marek vyvolal. Keď sa naňho znovu pozrela, uvidela v jeho očiach niečo, čo ju úplne roztopilo.Búrka vonku stále zúrila. Ale v tejto jaskyni bolo teplo.A medzi nimi horel plameň, ktorý nezhasol.

- JK -