53. Pod búrkovým nebom

Dorota sa prebudila skoro ráno a pár sekúnd jej trvalo, kým si uvedomila, kde je. Pohľad jej automaticky padol na miesto vedľa nej, kde by mal ležať Marek. No jeho telo tam nebolo. Len pár zle natrasených palmových listov a jemný vánok, ktorý rozvieval záhyby jeho provizórnej prikrývky.
Posadila sa a započúvala do zvukov prichádzajúcich zvonku. Počula šepot vetra a vzdialené šumenie vĺn. Búrka sa blížila – cítila to vo vzduchu. Rýchlo si prehrabla rukou vlasy, vstala a vykročila z jaskyne.
Vonku sa vzduch zdal ťažký, nabitý zvláštnou energiou. Nad oceánom sa v diaľke rozprestierali tmavé mraky, ktoré sa pomaly posúvali k ostrovu. A tam, na pláži, sedel Marek. Bol obrátený chrbtom, s rukami podopretými vzadu, pozerajúc sa na oblohu, kde sa oblaky spájali do jednej nekonečnej masy. Jeho telo bolo napnuté, akoby v očakávaní niečoho veľkého.
Dorota chvíľu váhala, no potom sa vydala smerom k nemu. Bosé nohy sa jej zabárali do chladného piesku, jemný vietor jej rozvieval dlhé pramene vlasov. Keď bola už len pár krokov od neho, Marek si ju všimol. Nepovedal nič, len sa postavil a obrátil sa k nej čelom. Jeho pohľad bol zamyslený, hlboký, akoby sa snažil nájsť slová, ktoré však neexistovali.
Dorota sa naňho usmiala a obrátila zrak späť k obzoru. Obaja tam stáli, bok po boku, sledujúc, ako sa oceán začína meniť. Vlny narážali na breh čoraz intenzívnejšie, vietor naberal na sile. V tom momente padla prvá kvapka. Chladná, nečakaná, jemne dopadla na Dorotine rameno. Po nej nasledovala druhá, tretia... a zrazu sa dážď začal spúšťať v drobných pramienkoch, akoby si obloha konečne uľavila od svojej tiaže.
Dorota bezmyšlienkovite natiahla ruku a pohladila Mareka po chrbte. Jeho telo bolo teplé a pevné pod jej dotykom, cítila, ako sa mierne napol. Pomaly sa k nej otočil. Jeho tmavé oči sa vpíjali do jej pohľadu, medzi nimi sa rozprestieralo ticho, ktoré bolo naplnené niečím nevypovedaným, niečím silným.
Dážď zosilnel. Kvapky sa rozbíjali na ich pokožke, stekali po ich tvárach, zamotávali sa do vlasov. Vzduch medzi nimi sa naplnil napätím. Dorotine prsty stále spočívali na Marekovom chrbte a on sa k nej pomaly naklonil. Jeho pohľad skĺzol k jej perám a znovu späť do očí, akoby sa chcel uistiť, že to, čo cíti, nie je len ilúzia.
Jej dych sa zrýchlil. Pery sa jej mierne zachveli. Keď sa Marek priblížil k Dorote ešte viac, cítil jej teplo, jej vôňu – vôňu soli, dymu a niečoho, čo bola jednoducho ona. Dorota zavrela oči, srdce jej splašene bilo.
A v tej chvíli pocítila, ako sa jeho pery jemne dotkli jej. Bol to len letmý dotyk, nepatrný okamih, krehký ako prvá kvapka dažďa. Odsunuli sa od seba, obaja trochu prekvapení tým, čo sa práve stalo. Ich pohľady sa znovu stretli a Dorota sa jemne usmiala. Aj Marek sa pousmial, akoby sa snažil vstrebať túto chvíľu.
A potom, bez akýchkoľvek ďalších slov, sa ich pery znovu stretli. Tentoraz však neboli nesmelé. Nebol to len letmý dotyk, ale skutočný, hlboký bozk, ktorý v nich rozpútal niečo, čo bolo doteraz len potláčané. Dorota sa k nemu pevne pritisla, ruky mu obmotala okolo krku, zatiaľ čo on ju objal okolo pása, pritiahol si ju bližšie. Ich telá sa spojili v jedinom okamihu, v jedinej chvíli, ktorá akoby existovala mimo času.
Dážď ich bičoval, ich oblečenie sa lepilo na telo, ale nič z toho nemalo význam. Boli tam len oni dvaja. Ich srdcia, ktoré bili v rovnakom rytme. Ich ruky, ktoré sa jeden druhého dotýkali s takou naliehavosťou, akoby sa báli, že tento moment zmizne. Ich pery, ktoré sa znova a znova stretávali v bozku, v ktorom bolo všetko – túžba, radosť, objavovanie, láska.
Keď sa nakoniec od seba odtiahli, Dorota sa zhlboka nadýchla, akoby potrebovala vzduch po dlhej chvíli pod vodou. Jej oči sa vpíjali do Marekových a on sa na ňu díval tak, ako ešte nikdy predtým. Medzi nimi bolo teraz niečo nové, niečo nevyslovené, ale neodvratne skutočné.
Marek sa usmial, pohladil jej mokrú tvár a jemne sa dotkol jej čela svojim vlastným. "Myslím, že búrka je teraz to posledné, čo ma trápi," zašepkal.
Dorota sa zasmiala, jej smiech bol ľahký, slobodný. "Myslím, že sa na tú búrku začínam tešiť ešte viac," odvetila potichu, než ho znovu pobozkala.
A tak tam stáli, uprostred lejaku, dvaja stratení ľudia, ktorí našli niečo omnoho dôležitejšie než cestu domov.
Našli jeden druhého.
- JK -