5. Voda a soľ

Slnko pomaly stúpalo na obzor, jeho lúče sa dotýkali oceánu a člnu, v ktorom sedeli Marek a Dorota. Z nočnej búrky ostali len spomienky a pocit bezmocnosti, ktorý sa im vkrádal do mysle. Slnko síce zahrievalo ich pokožku, ale prinášalo aj kruté uvedomenie: boli v strede ničoho, obklopení slanou vodou, ktorá im bola k ničomu. Každá minúta im pripomínala, že smäd bude ich najväčším nepriateľom.Dorota sedela na kraji člna, kolená pevne pritisnuté k hrudi. Jej vlasy, rozcuchané a mokré, sa jej lepili na tvár. Skúsila sa zahnať rukou proti kvapkám slanej vody, ktoré jej vietor rozstrekoval na pokožku. Cítila, ako jej stuhnuté prsty neposlúchajú."Marek," ozvala sa po chvíli. Jej hlas bol slabý, plný zúfalstva. "Musíme niečo spraviť. Nemôžeme tu len tak sedieť a čakať, kým zomrieme."Marek zdvihol hlavu. Sedel so sklopenými ramenami, jeho pohľad bol neprítomne zafixovaný na horizont. Bol unavený, jeho telo a myseľ vyčerpané. Napriek tomu sa v jeho očiach mihlo niečo ostré, keď k nemu prehovorila. "A čo navrhuješ? Máš kúzelnú paličku? Alebo plán, ktorý nás magicky dostane domov?"Dorota sa zamračila. "Nemusíš byť hneď cynický. Aspoň sa snažím niečo vymyslieť."Marek sa prudko nadýchol, no ovládol sa. Poznal ju dostatočne dobre na to, aby vedel, že hádka by bola len ďalším zbytočným vyčerpaním ich síl. "Prepáč," zamumlal. "Len... je toho veľa."Dorota sa odvrátila, sklamaná jeho odpoveďou, ale neprestávala premýšľať. Jej pohľad padol na prázdnu plastovú fľašu. Na chvíľu sa zamyslela, potom sa k Marekovi otočila. "Myslím, že viem, ako získať vodu."Marek sa na ňu pozrel s náznakom záujmu, no jeho skeptický výraz ju podráždil. "Ako?"Dorota zdvihla fľašu. "V škole som čítala o tom, ako sa dá zo slanej vody spraviť pitná. Stačí ju zohriať, odpariť a zachytiť čistú vodu."Marek pozdvihol obočie. "A to chceš ako spraviť? Nemáme oheň, ani nádobu. Toto nie je fyzikálny experiment."Dorota si povzdychla, ale nenechala sa odradiť. Ukázala na nôž, ktorý našli v pilotovom ruksaku. "Rozrežeme fľašu na polovicu. Do jednej časti dáme slanú vodu a prikryjeme to niečím, čo zachytí paru. Gumový čln môže poslúžiť ako plachta."Marek sa na ňu chvíľu zamyslene díval. Jeho racionálny mozog začal analyzovať jej návrh. "Ak slnko dostatočne zahreje vodu, mohla by sa odpariť. Kondenzovaná para by mala byť čistá..." Zodvihol hlavu a pozrel jej do očí. "Možno to nie je až taký zlý nápad."Dorota sa ironicky uškrnula. "Páni, ďakujem za tvoju dôveru, génius.""Dorota," Marek ju prerušil, jeho tón bol ostrejší. "Ak to chceme skúsiť, musíme konať. Každá minúta bez vody nás zabíja."Dorota pokrčila plecami, ale začala pracovať. Nôž jej kládol odpor, keď rezala fľašu, ale nakoniec sa podarilo vytvoriť dve časti. Do jednej naliali slanú vodu. Marek zatiaľ opatrne odrezal kus gumovej plachty z člna určený ako strieška. Každý jeho pohyb bol premyslený – čln bol ich posledná šanca na záchranu, a on nemohol riskovať jeho úplné poškodenie.Keď bol odparovací systém pripravený, položili ho na najteplejšie miesto člna. Marek sa naklonil a pozrel na Dorotu. "A teraz čakáme."Dorota si prekrížila ruky na hrudi a oprela sa o okraj člna. "A čo iné nám ostáva?"Slnko sa postupne dostalo na oblohu a jeho teplo začalo byť neúprosné. Zatiaľ čo sa kvapky vody pomaly zhromažďovali v druhej polovici fľaše, Marek a Dorota bojovali s rastúcim nepohodlím. Slané kvapky im stekali po spánkoch, pokožka ich pálila a vnútorný nepokoj sa stupňoval."Ak sa niekedy vrátim domov," prehovorila Dorota s ironickým tónom, "prisahám, že sa budem kúpať vo vode každých päť minút."Marek sa zasmial, aj keď jeho smiech bol horký. "A ja si konečne uvedomím, aké úžasné je mať plnú chladničku."Dorota na chvíľu stíchla, potom sa k nemu otočila. Jej tvár bola vážna. "Marek, myslíš si, že nás niekto naozaj hľadá?"Marek na ňu pozrel, jeho oči odrážali všetku únavu a bolesť. "Neviem. Ale ak nás nehľadajú, máme aspoň jeden druhého. To je viac, než by som očakával."Dorota prehltla, jej pohľad mäkol. "Prepáč, že som na teba tak vybehla."Marek pokrčil plecami. "To nič. Si rebelka, je to v tvojej povahe."Dorota sa usmiala. "A ty si zas ten typ, čo musí mať vždy pravdu."Marek jej úsmev opätoval. "V tomto prípade dúfam, že sa obaja mýlime."Keď sa z fľaše napokon podarilo zachytiť prvé kvapky vody, Dorota ju s trasúcimi sa rukami zdvihla. Pozerala na Mareka a obaja vedeli, že to bol len začiatok. Ale bol to začiatok, na ktorom záležalo....

- JK -