45. Bolestivé mlčanie

Noc bola nekonečná.Dorota ležala na svojom mieste, chrbtom k Marekovi, a ani sa nepohla. Počula jeho dýchanie – pravidelné, ale napäté. Aj on bol hore. Vedela to. A vedel to aj on. Ale nikto z nich to nepriznal. Slová boli zbytočné. Možno by to len zhoršili.Vzduch v jaskyni bol dusivý. Nie kvôli teplu, ale kvôli tichu, ktoré sa medzi nimi rozprestieralo ako ťažká, neviditeľná stena. Každý pohyb, každý šuchot listov pod ich telami bol hlasnejší, než by mal byť. Bolo to ticho plné nevypovedaného. Plné otázok, na ktoré si ani jeden z nich netrúfol odpovedať.Dorota zavrela oči, ale spánok neprichádzal. Myšlienky sa jej rozbiehali ako splašené vlny, narážali do seba, prekrikovali sa. Prečo? Prečo to urobila? Prečo ho od seba odstrčila? Prečo mu tak ubližuje?Odpoveď poznala. Lebo si nemohla dovoliť cítiť. Nemohla si dovoliť nechať sa pohltiť tým, čo sa medzi nimi rodilo. Lebo to nebolo skutočné. Nebolo, však? Nemohlo byť.A predsa, keď zatvorila oči, videla jeho pohľad. Ten, ktorý ju sledoval, keď mu ubližovala. Ten, v ktorom nebola len zranenosť, ale aj pochopenie. Vieš, čo je na tom najhoršie? Že vidím, že to cítiš tiež. Len… nechceš si to priznať.Dorota sa prikrčila pod tenkou vrstvou listov, snažila sa uniknúť vlastným myšlienkam. Ale nešlo to.Ráno prišlo príliš skoro.Marek bol hore ako prvý. Nemohol tam už ďalej ležať, cítil, ako sa v ňom všetko varí. Frustrácia, smútok, hnev – všetko sa mu zlievalo do hustej hmoty, ktorá mu tlačila na hruď. Potreboval sa hýbať. Potreboval niečo robiť.Bez slova sa postavil, prešiel cez vchod jaskyne a zamieril k svojmu jazierku. Ani sa na ňu nepozrel. Nemohol.Dorota počula jeho kroky, ako sa vzďaľujú. Chcela sa otočiť, chcela niečo povedať, ale slová jej uviazli v hrdle. Už teraz si ho stratila?Marek sa predral cez husté kríky, ani sa neobťažoval vyhýbať tŕňom, ktoré ho škrabali po rukách. Kašľal na to. Nezáležalo na tom. Jediné, na čom mu záležalo, bola ona – a tá ho práve teraz ignorovala.Keď dorazil k jazierku, kľakol si k vode. Sklonil hlavu a prsty zaboril do chladného piesku. Musí niečo robiť. Musí sa sústrediť.Ale nemohol.Jeho ruky sa triasli. Nebol si istý či od frustrácie alebo emócií, ktoré sa v ňom búšili ako rozbúrené more."Do riti!" zahrešil a vrazil päsťou do zeme.Ráno bolo pokojné, ale v ňom sa všetko búrilo. Oceán sa v diaľke trepotavo zlieval s oblohou, no Marek nič z toho nevnímal.Prečo ho to tak zožieralo? Prečo ju nedokázal len tak pustiť?Lebo to bolo iné. Lebo to nebola len chvíľková záležitosť. Lebo ju videl – takú, aká naozaj bola.A ona to vedela.Dorota sedela v jaskyni a počúvala vietor, ktorý sa pohrával s palmami.Dostala sa do pasce vlastných citov. Cítila Marekov hnev, jeho bolesť, jeho sklamanie – a všetko to bolo len jej vinou.Trápi ho. A to bolo to najhoršie.Keď už to nevydržala, vstala. Nemohla tam len tak sedieť. Potrebovala sa nadýchnuť. Potrebovala… únik.Jej nohy ju automaticky zaviedli k jazierku na útese.Nebola si istá, či je Marek tam alebo dole, ale nezáležalo na tom. Potrebovala len trochu studenej vody na tvár, na ruky… na to, aby sa mohla aspoň na chvíľu cítiť ľahšia.Kľakla si k hladine, ponorila ruky do chladnej vody a silno si ich pritisla na tvár.Ale nepomohlo to.Zhlboka sa nadýchla. Toto si predsa chcela, nie? Byť od neho ďalej.Tak prečo sa cítila, akoby sa v nej všetko lámalo?Pozrela na svoje ruky. Bola schopná prežiť na tomto ostrove. Bola schopná chytiť rybu, postaviť prístrešok, založiť oheň.Tak prečo nebola schopná zvládnuť vlastné city?Jej prsty sa zaborili do vody, ako keby chcela zmyť všetko, čo cítila. Ale nešlo to.Bolelo ju to.Bolelo ju to, že sa k nej ráno neotočil. Bolelo ju, že odišiel bez slova. Bolelo ju, že teraz trpí.A najviac ju bolelo, že to všetko mohla napraviť jedinou vetou."Marek, mám ťa rada."Ale ona to nebola schopná vysloviť.Nemohla.Nie tu, nie teraz.Tento ostrov bol skúškou prežitia. Nemohla si dovoliť cítiť viac, ako bolo nutné. Lebo ak by sa zamilovala… ak by mu to dovolila…Čo ak ich nikdy nenájdu? Čo ak tu ostanú navždy?A čo ak ich nájdu? Čo ak sa vrátia do normálneho sveta a on odíde?Bola by schopná uniesť ďalšiu stratu?Jej srdce ju bolelo a ona nevedela, ako ho umlčať.Dorota sa ponorila do vody až po predlaktia, cítila, ako jej chlad prechádza pokožkou, ako sa snaží schladiť búrku, ktorá v nej zúrila.Ale nešlo to.Hodiny plynuli a oni sa ani raz nestretli. Ani raz sa nepozreli jeden druhému do očí.Každý sám so svojimi myšlienkami. Každý sám so svojou bolesťou.A každý sám so slovami, ktoré si netrúfali povedať.

- JK -