44. Slová, ktoré neprišli

Oceán bol dnes nepokojný. Vlny sa lámali o pobrežie s väčšou silou ako zvyčajne, akoby aj príroda cítila napätie, ktoré viselo vo vzduchu.

Marek kľačal pri svojom jazierku, prsty zaborené do mokrého piesku. Bol celý spotený a ruky sa mu mierne triasli od vyčerpania. Už hodiny sa snažil chytiť nejaké ryby, ale dnes akoby sa proti nemu všetko spiklo. A keď už konečne jednu z rýb chytil, vyšmykla sa mu späť do vody.
"Do riti," zavrčal a tresol päsťou do piesku.
Cítil v sebe rastúcu frustráciu. Ale nebolo to len kvôli rybám. Nebolo to len kvôli hladu alebo únave.
Dorota.
Od rána sa mu vyhýbala. A akonáhle na ňu prehovoril, jej odpovede boli strohé, odmerané. Sedela teraz len pár metrov od neho, na piesku, chrbtom k nemu, a pozerala na oceán. Ale ani raz sa naňho nepozrela. Ani raz.
Marek si prehrabol vlasy a utrel si čelo. Bol si istý, že sa niečo stalo. Niečo, čo ju zmenilo. Keď sa rozprávavali pri ohni, cítil medzi nimi zvláštnu blízkosť. Nebolo to len o slovách, ale o pohľadoch, o tom, ako sa ich ramená takmer dotýkali, o tom, ako jej hlas zjemnel, keď hovorila o svojej matke. Ale dnes ráno?
Chovala sa, akoby to všetko bolo len sen.
Marek si povzdychol, pozrel na prázdne jazierko a nakoniec myšlienky na lov odhodil nabok.
"Kašlem na to," zamrmlal si pre seba a vstal.
Utrel si ruky do kraťás a zamieril k Dorote. Necítil sa na tento rozhovor. Ale vedel, že ho potrebujú. Pretože ak mali spolu prežiť na tomto ostrove, ak mali mať aspoň nejakú šancu… nemohli sa takto ignorovať.
Keď sa priblížil, Dorota sa ani nepohla. Stále sedela s prekríženými nohami, pohľad upretý do diaľky. Marek si sadol vedľa nej, ale ona sa neotočila.
Ticho medzi nimi bolo takmer dusivé.
Chvíľu len sedeli vedľa seba, počúvali šum vĺn a vietor, ktorý jemne rozvieval jej vlasy. Ale Marek to nevydržal. Potreboval odpovede.
"Dorota," začal ticho, ale pevne.
Neodpovedala.
"Dorota," zopakoval a tentoraz sa k nej otočil.
Stále nič. Jej prsty sa hrali s drobnými zrnkami piesku, akoby tam vôbec nebol.
Marek zaťal zuby. To ho bolelo viac, než čakal.
"Dobre, vieš čo? Už ma to prestáva baviť," povedal prudšie. "Ak máme spolu prežiť, musíme komunikovať. Musíme byť úprimní. Nemôžeš sa len tak zatvárať do seba a tváriť sa, že som vzduch."
Dorota konečne zareagovala. Pomaly sa na neho otočila, v očiach zvláštnu zmes emócií – smútok, zmätok, možno aj hnev.
"A čo chceš, aby som ti povedala, Marek?" spýtala sa chladne.
Marek si povzdychol. "Čo sa deje? Čo som urobil? Včera sme sa rozprávali normálne, a dnes ma ignoruješ, akoby som bol len tieň. Chcem vedieť pravdu."
Dorota sa zhlboka nadýchla a odvrátila pohľad.
"Nič sa nedeje," povedala rýchlo. Príliš rýchlo.
Marek stlačil pery. "To nie je pravda. Poznám ťa. Vidím, že niečo nie je v poriadku. A ak sa budeme takto správať, ak budeme pred sebou skrývať veci… neprežijeme."
Dorota stisla pery do úzkej linky. Nenávidela, že bol taký vnímavý. Nenávidela, že to z neho robilo niekoho, koho nemohla len tak ignorovať.
Ale ako mu mala povedať, čo cíti? Ako mu mala vysvetliť, že sa bojí? Že si uvedomila, že sa doňho možno zamilovala, a že ju to desí viac než samotný ostrov?
"To nie je o tebe, Marek," zašepkala.
Marek sa zamračil. "Tak o čom to je?"
Dorota sklonila hlavu. "Nechaj to tak."
"Do čerta, Dorota, prestaň!" Marekove slová vyleteli z jeho úst skôr, než ich stihol zastaviť. "Nechaj to tak, nechaj to tak… to hovoríš stále! Ale ja to nenechám tak! Ja chcem vedieť, čo sa deje! Pretože mne na tebe záleží, do pekla!"
Dorota strnula.
Bolo to tam. Tie slová. Bolo to povedané nahlas.
Marek sa odvrátil, prehrabol si rukou vlasy a roztraseným hlasom dodal: "Vieš, čo je na tom najhoršie? Že vidím, že to cítiš tiež. Len… nechceš si to priznať."
Dorota otvorila ústa, ale slová jej uviazli v hrdle.
Bola zlomená. Cítila, ako sa jej do očí tlačia slzy, ale odmietala ich nechať voľne stekať. Nemohla mu to povedať. Nemohla to priznať.
Tak len sklonila hlavu a šepla: "Marek, prosím…"
Ale to bola chyba. Pretože to bolo prvýkrát, čo mu niečo povedala s takou bolesťou v hlase.
Marek na ňu chvíľu len hľadel. A potom pochopil.
Pochopil, že ona to cíti. Ale nikdy mu to nepovie. Pretože sa bála. A možno mala pravdu. Možno to, čo bolo medzi nimi, bolo len ilúziou vytvorenou samou situáciou.
Ale to nemenilo nič na tom, že to bolelo.
Marek sa postavil, zhlboka sa nadýchol a pozrel na ňu poslednýkrát.
"Vieš čo?" povedal ticho, s trasúcim sa hlasom. "Keď sa rozhodneš prestať utekať… budem tu."
Dorota zdvihla pohľad. A tentoraz v jej očiach naozaj boli slzy.
Ale nepovedala nič.
Marek prikývol, otočil sa a bez ďalších slov sa vydal späť k jaskyni.
Dorota tam ostala sedieť sama.
Srdce jej búšilo v hrudi, myšlienky sa bili jedna cez druhú.
A ona sa len dívala na jeho odchádzajúcu siluetu.
A v duchu si kládla otázku, či ho týmto práve nestratila.
- JK -