43. Plamene v duši

Marek sa vracal od pláže späť k jaskyni. Na pokožke cítil nočný vánok, ktorý mu mierne ochladzoval spotené čelo. Celý čas, čo bol pri jazierku, premýšľal nad tým, ako ho ešte vylepšiť, ako zabezpečiť, aby im ryby z neho neunikali. No v hlave mu stále pulzovala aj iná myšlienka – Dorota. Keď odchádzal, zdalo sa mu, že ho sleduje. A keď sa teraz blížil späť, jej pohľad bol stále na ňom. Nie však rovnaký ako predtým.Niečo sa zmenilo.Dorota sedela pri ohni, ramená mala padnuté a očami upierala pohľad do plameňov. Keď sa Marek priblížil, ani sa naňho nepozrela. Jej čeľusť bola napätá, pery stisnuté do úzkej linky."Dorota?" oslovil ju, snažiac sa o neutrálny tón.Mlčala.Marek sa posadil vedľa nej, no stále žiadna reakcia. Oheň pred nimi jemne praskal, ale medzi nimi dvoma bolo ťaživé ticho."Niečo sa stalo?" spýtal sa napokon.Dorota konečne zdvihla pohľad, ale bol v ňom chlad, ktorý ho prekvapil. "Nie."Len jedno slovo. Krátke, odmerané.Marek sa zamračil. Pred pár hodinami sa rozprávali pri ohni, zdieľali spomienky, pochybnosti, dokonca nádej. A teraz? Čo sa zmenilo?"Tak prečo sa tváriš, akoby som niečo urobil?" pokúsil sa o úsmev, ale Dorota nezdvihla kútiky pier."Len som unavená," odvetila a odvrátila pohľad.Marek cítil, ako mu v hrudi narastá frustrácia. Vedel, že to nie je pravda. Niečo sa v nej pohlo a on netušil, čo."To je hlúposť, Dorota. Pred chvíľou sme sa normálne rozprávali. Čo sa stalo?"Dorota si nervózne zahryzla do pery. V hlave jej kričali protichodné myšlienky. Nechcela, aby Marek niečo spoznal. Nechcela, aby si uvedomil, že… že cíti viac. Bola na seba nahnevaná. Nenávidela, keď ju ovládali city. Toto nemalo byť o láske, o citoch, o nejakých hlúpych pohľadoch pri ohni. Bolo to o prežití.A napriek tomu, keď sa na ňu Marek pozrel tými jeho očami, všetko v nej sa triaslo."Hovorím, že nič," odsekla ostrejšie, než chcela.Marek stisol pery. Takto sa s ním ešte nerozprávala. Nie týmto tónom."Dobre," odvetil nakoniec a postavil sa. "Keď budeš chcieť hovoriť, vieš, kde ma nájdeš."Dorota prikývla, ale stále sa vyhýbala jeho pohľadu.Marek si ľahol na palmové listy v jaskyni a zatvoril oči, ale spánok neprichádzal. Myšlienky mu vírili hlavou. Čo urobil? Prečo ho zrazu od seba odtlačila?Dorota si tiež ľahla, ale bola napätá. Počula, ako Marek dýcha. Cítila jeho prítomnosť. A to ju znervózňovalo ešte viac.Ráno sa zobudili naraz. Slnečné lúče presvitali cez listy a Dorota vstala ako prvá. Bez slova vzala mušľu a vybrala sa po vodu.Marek na ňu chvíľu pozeral, dúfal, že sa na neho pozrie. Že mu povie aspoň "dobré ráno". Ale nič. Len mlčanie.To ho dožralo."Dorota, prestaň!" zavolal za ňou, keď sa chystala vyjsť z jaskyne.Zastavila sa, ale neotočila sa k nemu."Čo?" povedala chladne.Marek sa postavil a prešiel k nej. Už ho to nebavilo."Čo sa deje? Celý čas si bola normálna a teraz sa tváriš, akoby som bol nejaký cudzí človek. Ak som niečo urobil, tak mi to povedz, do pekla!"Dorota stisla ruky do pästí. Nenávidela ho za to, že bol taký priamy. Nenávidela ho za to, že sa staral. A hlavne – nenávidela samu seba za to, že sa tak strašne bála priznať si pravdu."Nejde o teba," zamumlala."Tak o čo ide?" naliehal.Dorota zaváhala. A potom len pokrútila hlavou. "Nechaj to tak, Marek."Otočila sa a odišla.Marek ostal stáť na mieste, čeľusť napnutú hnevom.Niečo medzi nimi viselo. Niečo, čo ona odmietala priznať. Ale on to vedel. A bolo to len otázkou času, kedy si to prizná aj ona.
 - JK -