42. Srdce a rozum
Dorota sedela pri ohni, objímajúc si kolená, a pozorovala, ako sa Marek vytráca smerom k pláži. Už vedela, kam ide. K svojmu jazierku – k miestu, ktoré si vytvoril vlastnými rukami. Nebolo to prirodzené jazero, nebolo to niečo, čo by im ostrov len tak ponúkol. Nie, Marek ho vykopal sám, kameň po kameni, rukami plnými odrenín a s nesmiernym odhodlaním, aby mali kde skladovať ulovené ryby.
A nachádzalo sa hneď pri obrovskej skale. Skale, na ktorú sa Marek šplhal každý deň, niekedy aj dvakrát, len aby sa pozrel na nekonečnú hladinu oceánu, hľadal v diaľke záchranu, nejakú loď, nejaký znak civilizácie. Každý deň tam stál a Dorota si nebola istá, či ho to napĺňalo nádejou, alebo sklamaním.
Zadívala sa na jeho siluetu, ktorá sa v mesačnom svetle pohybovala po piesku. Bol taký iný než chlapec, ktorého stretla na letisku. Vtedy ho považovala len za otravného frajera – typického chalana, ktorý sa hrá na nezávislého a sebestačného, ale v skutočnosti sa iba skrýva pred realitou. Ale tu, na ostrove, sa pred jej očami menil.
Marek bol silný. Nie len fyzicky, ale aj duševne. Zatiaľ čo ona sa občas cítila, akoby sa lámala pod váhou tejto novej reality, on ju niesol so zvláštnym pokojom. Možno niekedy frflal, možno mal svoje momenty frustrácie, ale nikdy sa nevzdal. Bol to on, kto prišiel s myšlienkou na jazierko, kto prvý začal pracovať na prístrešku, kto prvý povedal: "Zvládneme to."
Dorota si zahryzla do pery. Prečo naňho tak hľadí? Prečo jej myšlienky vždy skončia pri ňom?
Zamračila sa a odvrátila pohľad. Toto predsa nedáva zmysel. Nie tu, nie teraz. Nebol priestor na takéto veci. Museli prežiť. Museli nájsť spôsob, ako sa odtiaľto dostať. Nemohla si dovoliť cítiť… niečo viac. A predsa – zakaždým, keď sa na ňu pozrel tým svojim hlbokým, skúmavým pohľadom, keď sa letmo dotkol jej ramena, keď sa spolu smiali pri ohni, niečo sa v nej pohlo. Niečo, čo ju desilo.
"Nie, Dorota," napomenula sa v duchu. "To nie je skutočné. To je len situácia. Len táto prekliata samota, ktorá ťa núti vidieť veci, ktoré tam nie sú."
A napriek tomu, čím viac sa snažila presvedčiť samu seba, tým viac jej srdce protestovalo.
Marek prišiel k jazierku a kľakol si na piesok. Svetlo mesiaca sa odrážalo na pokojnej hladine a osvetľovalo drobné vlnky. Opatrne sa naklonil a siahla rukou do vody, hľadajúc ryby. Jeho prsty však nahmatali iba chladný, prázdny piesok.
"Do čerta…" zamrmlal si popod nos.
Všetky ryby boli preč. Možno ich niečo vyplavilo, možno ich odniesla príliš silná prílivová vlna. Možno bol jednoducho neopatrný a mal jazierko ešte viac prehĺbiť.
Vydýchol si a pozrel sa na skalu. Na tú skalu, kde stál každý deň, kde hľadal v diaľke čokoľvek – svetlo, obrysy lode. Stále nič. Stále len oni dvaja.
Pomaly sa postavil. Nemal čas na frustráciu. Ak nie sú ryby, musí nejaké chytiť. Musí sa o to postarať.
Dorota ho stále sledovala z diaľky. Ako tam stál pred tou obrovskou skalou, ako sa jeho silueta črtala proti temnému oceánu, akoby bol súčasťou tejto divočiny. Bol taký odhodlaný, taký iný, než si ho pamätala.
"Kedy sa to stalo?" pýtala sa sama seba. "Kedy sa mi dostal pod kožu?"
Nebola si istá. Možno to bolo vtedy, keď si myslela, že ho stratila, možno vtedy keď sa o ňu bez váhania staral pod návalom jej vyčerpania. Možno to bolo vtedy, keď sa prvýkrát spolu smiali, keď si mysleli, že budú jesť kokosový orech a nakoniec bol celý horký. Možno to bolo len dnes večer, keď jej povedal, že pokiaľ budú spolu, zvládnu to.
Alebo to bolo všetko dohromady.
Dorota zovrela ruky v päsť. "Nie, nemôžem…" Nemohla si to dovoliť. Nemohla sa zamilovať do niekoho, s kým uviazla na ostrove. Nemohla si dovoliť pripútať sa. "Čo ak nás nikdy nenájdu? Čo ak tu zomrieme? A čo ak nás nájdu a všetko sa vráti do normálu? Čo ak odíde? Čo ak to všetko stratím?"
Jej srdce a rozum bojovali.
Ale keď sa Marek otočil a začal sa vracať späť k ohňu, keď jej oči opäť spočinuli na ňom, uvedomila si jedno:
Bola stratená.
A to ju desilo viac než čokoľvek iné na tomto ostrove.
- JK -