4. Búrka na otvorenom mori

Noc sa vkradla ako tieň, ktorý pohltil čln a zahalil Mareka a Dorotu do nekonečného čierneho plášťa. Hviezdy, ktoré im pred chvíľou ponúkali ilúziu istoty a pevného bodu vo vesmíre, sa stratili za rýchlo sa hromadiacimi mrakmi. Dorota si privinula nohy k hrudi, zúfalo si želajúc, aby aspoň na okamih prestala cítiť chlad morskej vody, ktorá presakovala cez čln a obklopovala jej nohy."Marek," šepla, ale jej hlas sa stratil v náhlom šume vetra. Ten najprv zašepkal, potom zakričal, až sa zdalo, že sa celý oceán rozozvučal. Marek zdvihol hlavu. V jeho očiach sa zračila únava, ale aj ostražitosť."Niečo sa blíži," odpovedal, jeho hlas tichý, no pevný.Prvá kvapka dažďa dopadla na Dorotinu tvár. Bola studená, akoby mala na koži vyraziť modrinu. Hneď za ňou nasledovali ďalšie, ako kamienky dopadajúce na hladinu. Nebo rozčesol záblesk blesku, ostrý a neúprosný, a osvetlil ich malý čln ako divadelné javisko. Dorota mohla na zlomok sekundy vidieť Marekovu napätú tvár a obrovské vlny dvíhajúce sa na obzore.Vietor sa oprel do člna. Vlny ho hádzali ako bezvýznamnú škvrnu v mori, hore a dolu, do strán, zatiaľ čo blesky ožarovali ich svet v chaotických intervaloch. Marek sa sklonil, chytil sa okraja člna a snažil sa udržať rovnováhu."Drž sa!" zakričal na Dorotu.Dorota sa snažila zovrieť člna rukami, prstami skĺzavajúc po mokrom okraji. Vietor jej trhal vlasy a voda jej vnikala do očí, nosa, úst. Každý nádych bol zápasom, každý pohyb otázkou života a smrti."Prečo to robí?" kričala. Jej hlas bol slabý, zmiešaný so strachom a frustráciou. "Prečo nás svet trestá?"Marek neodpovedal. Nemal slová, len v očiach mal jasnú odpoveď: bolo to jedno. Nešlo o dôvod, iba o prežitie.Blesky ožiarili vlny, ktoré teraz vyzerali ako obrovskí draci, čo sa k nim blížili s otvorenými tlamami. Jedna vlna sa zdvihla vyššie ako ostatné, obrovská, desivá. Dorota kričala, keď ich zaliala, naplnila čln vodou a na okamih ich úplne pohltila.Dorota sa zúfalo snažila nadýchnuť, ale slaná voda jej zaplavila hrdlo. Zúfalo sa držala noža, ako by to bola jej posledná istota, a Marekov hlas k nej prenikol cez hukot búrky."Dorota! Chyť ma!"Jeho ruka sa natiahla k nej, pevná, naliehavá. Dorota ju chytila a pocítila, ako ju vytiahol späť do člna. Zúfalo sa nadýchla, slzy zmiešané s dažďom stekali po jej tvári.Búrka pokračovala, zdalo sa, že nikdy neskončí. Hodiny sa ťahali ako dni. Marek sa snažil vylievať vodu z člna rukami, zatiaľ čo Dorota sa snažila udržať čln stabilný.Keď sa na východe začal objavovať jemný pruh svetla, vietor začal slabnúť. Blesky ustupovali, a hoci vlny ešte stále tancovali, ich hnev sa zmiernil. Dorota a Marek sedeli, vyčerpaní, premrznutí a trasúci sa."Prežili sme," zašepkal Marek, hľadiac na Dorotu. Jeho hlas bol plný údivu. "Prežili sme."Dorota sa naňho pozrela, ale neodpovedala. Len prikývla a sklonila hlavu. Po lícach jej tiekli slzy, ale tentoraz neboli len slané. Boli to slzy vďaky. Slzy, ktoré sa miešali s prvými lúčmi slnka....

- JK -