30. Keď sa mení pohľad

Marek sedel na hladkom kuse naplaveného dreva, ktoré si za posledné dni obľúbil ako svoje miesto na oddych a premýšľanie. Zatvoril oči a nechal slnečné lúče prehrievať jeho tvár, zatiaľ čo vietor mu jemne prečesával vlasy. Oceán pred ním sa leskol v zlatistom svetle popoludnia, jeho povrch bol pokojný, len občas narušený malými vlnami, ktoré s tichým šumením dorážali na breh. Vzduch bol presýtený vôňou soli a vlhkého piesku, ale Marek vnímal aj niečo iné – jemný náznak Dorotinej vône, ktorú vietor niesol k nemu.Otvoril oči a pohľadom sledoval jej postavu, ako sa prechádzala popri pobreží. Slnečné lúče sa pohrávali s jej vlasmi, ktoré sa v svetle javili ako medený oheň, jemne vlniaci sa vo vetre. Chodila bosá, jej kroky boli ľahké, takmer tanečné, no zároveň v nich bolo niečo zamyslené. Jej silueta sa jasne rysovala proti oblohe, pôsobila akoby patrila sem, na tento opustený ostrov, viac než kamkoľvek inam. Marek si uvedomil, že sa na ňu pozerá inak ako predtým.Bolo to zvláštne – kedysi ju poznal ako tú tvrdohlavú, panovačnú spolužiačku zo základnej školy, ktorá ho neustále provokovala. Spomenul si na tie časy, keď jej schoval školské knihy, len aby ju videl nahnevanú, alebo na chvíle, keď sa jej snažil dokázať, že je lepší v behu či v riešení úloh. Obaja boli súčasťou nekonečného detského súperenia, no teraz? Teraz boli len oni dvaja – nikto iný, žiadna škola, žiadna minulosť. Len prežitie.Všimol si, ako sa Dorota zastavila, jemne si prehrabla vlasy a pohľadom prešla po horizonte. Jej pohľad bol hlboký, premýšľavý, akoby hľadala odpovede na otázky, ktoré si Marek ani nedokázal predstaviť. Zrazu si uvedomil, že už to nie je tá dievčina, ktorú poznal zo školských lavíc. Teraz bola iná. Silnejšia, zraniteľnejšia a napriek tomu odhodlanejšia než kedykoľvek predtým.Marek si vzdychol a cítil, ako mu v hrudi rastie podivné teplo. Premietal si všetky tie momenty, ktoré spolu za posledné dni prežili – jej smiech, keď sa im podarilo uloviť prvú väčšiu rybu, aj ticho, ktoré medzi nimi panovalo počas búrky, keď sa obaja báli, či prežijú noc. Uvedomil si, že už dávno necíti len obyčajný rešpekt k jej sile a odhodlaniu. Nie, bolo to niečo hlbšie. Cítil sa k nej pripútaný spôsobom, ktorý mu bol doposiaľ neznámy.Pozoroval, ako Dorota pomaly prešla k vode a kľakla si, aby si opláchla ruky. Slnečné lúče jej osvetľovali tvár a Marek si po prvý raz uvedomil, aká je krásna. Nie len fyzicky – hoci jej vlasy a bronzová pokožka, ktorá sa zafarbila od slnka, v ňom vyvolávali zimomriavky – ale krásna spôsobom, ktorý nemal nič spoločné s výzorom. Bola krásna vo svojom odhodlaní, v sile, ktorú každý deň nachádzala v sebe, v láskavosti, ktorú mu prejavovala, aj keď sa snažila predstierať, že je len praktická.Nevedel, kedy sa to stalo, ale cítil, že teraz to je iné. Nebola to len otázka prežitia. Bola to otázka nej samotnej. Prečo si to uvedomil až teraz? Možno preto, že dnes sa necítil ako stroskotanec. Cítil sa ako niekto, kto tu patrí – a ona bola toho súčasťou.Dorota sa postavila a otočila sa jeho smerom. Ich pohľady sa stretli. Na okamih sa zdalo, že čas prestal existovať. Len on a ona, oceán a vietor, ktorý sa pohrával s listami paliem nad ich hlavami. Marek sa usmial, len nepatrne, no v jeho očiach sa zračilo niečo, čo tam predtým nebolo. Dorota si ho chvíľu skúmavo prezerala a potom sa pomaly vydala smerom k nemu.Keď sa posadila vedľa neho, mlčky sa zadívala na vlny. "Na čo myslíš?" spýtala sa ticho.Marek chvíľu váhal, ale nakoniec pokrútil hlavou a pousmial sa. "Len tak... rozmýšľam nad tým, aké zvláštne je, že sme tu. Pred pár mesiacmi by som si nikdy nevedel predstaviť, že budem na opustenom ostrove s tebou... a že to bude... vlastne fajn."Dorota sa zasmiala, jej smiech bol ľahký a nenútený. "Hej, viem, čo myslíš. Keby mi niekto povedal, že budem každý deň bojovať o prežitie s tebou, asi by som sa mu vysmiala."Marek sa na ňu pozrel a ich oči sa stretli. V jej pohľade bolo niečo mäkké, niečo, čo predtým nevidel, alebo možno len nevedel rozpoznať. "Myslím, že už ťa vnímam inak," povedal potichu, takmer nečujne, akoby sa bál, že tie slová narušia krehkosť okamihu.Dorota sa naňho pozrela dlhšie, jej tvár sa nezmenila, no v očiach sa zračilo porozumenie. "Marek... ja tiež."Bola to len jednoduchá odpoveď, ale pre neho znamenala všetko. Náhle pocítil túžbu chytiť jej ruku, cítiť jej blízkosť, ale zároveň sa bál, že by mohol prekročiť nejakú neviditeľnú hranicu, ktorú si obaja držali tak dlho."Bude to v poriadku, však?" spýtala sa po chvíli.Marek prikývol. "Áno. Pretože sme na to dvaja."A v tej chvíli vedel, že čokoľvek ich ešte čaká, nebude to už len boj o prežitie. Bude to cesta, na ktorú sa vydali spoločne.

-JK-