28. Lov

Slnko stálo vysoko na oblohe, jeho žiarivé lúče sa odrážali od vĺn a Dorota s Marekom stáli po kolená vo vode, sústredene pozorujúc pohybujúce sa tiene pod hladinou. Po niekoľkých dňoch života na ostrove sa začali cítiť istejšie, získali pevnejšie základy a teraz prišiel čas posunúť sa ďalej – naučiť sa loviť väčšie ryby.Dorota držala v ruke improvizované kopije, ktoré vyrobili zo zaostrených konárov, a skúmavo pozrela na Mareka. "Myslíš, že toto naozaj funguje? Veď sme sotva chytili niečo menšie, a teraz ideme na veľké ryby?"Marek sa uškrnul, jeho pohľad bol plný odhodlania. "Viem, že to chce len cvik. A trochu šťastia. Ale ak tu chceme prežiť dlhšie ako pár dní, musíme začať myslieť vo veľkom."Dorota vzdychla a obzrela sa na pobrežie. "Možno by bolo jednoduchšie skúsiť ich chytiť holými rukami, vieš, ako to robia vo filmoch?"Marek sa zasmial. "Ak chceš, pokojne to skús. Ja si radšej ponechám túto ostrú zbraň, vďaka ktorej sa nenechám od niečoho pod vodou uhryznúť."Dorota sa pousmiala a začala pomaly kráčať vo vode. Ich prístrešok bol teraz bezpečný, mali jedlo na najbližšie dni, no obaja vedeli, že surové ovocie a drobné úlovky nestačia. Marek pozorne sledoval pohyb pod hladinou, odrazy svetla ho však oslepovali."Pomaly... ticho... sú tu," zašepkal a ukázal na tieň, ktorý sa mihol neďaleko ich nôh.Dorota stuhla, opatrne zdvihla kopiju a namierila na rybu, ktorá sa priblížila. Bleskovo hodila zbraň, no ryba sa šikovne vyhla a zmizla v hĺbke. Dorota si znechutene povzdychla."Myslím, že som práve zistila, prečo nie som rybárka," zamrmlala.Marek sa zasmial. "Pokračuj, musíš si nájsť správny rytmus."Po niekoľkých ďalších pokusoch, pri ktorých viac zasiahli vlastné nohy než ryby, sa Marekovi konečne podarilo zasiahnuť väčšiu rybu. S triumfálnym výkrikom ju vytiahol z vody. "Máme večeru!"Dorota nadšene zatlieskala a priskočila k nemu. "To je skvelé!"Po návrate na breh sa pustili do čistenia úlovku, keď si Dorota všimla niečo nezvyčajné na okraji plytčiny."Počkaj... čo je to tam?" opýtala sa a ukázala na obrovskú mušľu, ktorá ležala napoly zaborená do piesku.Marek k nej pristúpil a s námahou ju vyťahol na suchý piesok. Mušľa bola naozaj obrovská, jej povrch bol drsný a pokrytý slanými usadeninami. "To je neuveriteľné! Pozri, aká je hlboká – mohli by sme v nej variť!"Dorota nadšene prikývla. "Presne to som chcela povedať! Keď v nej zohrejeme vodu, konečne nebudeme musieť piť iba studenú dažďovú vodu. A čo keby sme spravili polievku? Ryby, kokosová voda..."Marek sa zamyslel. "To znie skvelo. Ale najprv ju musíme poriadne vyčistiť. A potom nájsť spôsob, ako ju udržať nad ohňom."Práca im zabrala celý zvyšok popoludnia. Najprv mušľu vyčistili v oceáne, Marek trpezlivo odstraňoval usadeniny malým nožíkom, ktorý našli v pilotovom vaku a už bol súčasťou ich cesty. Keď bola konečne pripravená, usadili ju nad oheň na pevné kamene, aby sa stabilne držala a mohli do nej naliať vodu."Tak, teraz len počkáme, kým sa to začne variť," poznamenal Marek a pohodlne sa oprel o naplavené drevo.Dorota sa uškrnula. "Vieš, čo by bolo úplne dokonalé? Keby sme mali korenie a trocha citrónu."Marek si teatrálne povzdychol. "Áno, a čo tak steak a hranolky? A nejaké víno?"Dorota sa rozosmiala. "Hej, snívať môžeme, ale aspoň máme rybu a teplú vodu. To je pre nás teraz luxus."Po chvíli začala voda v mušli pomaly bublinkovať a do vzduchu sa rozšírila jemná vôňa varenej ryby. Dorota si nabrala prvú lyžicu – hoci bola polievka jednoduchá, pre ňu to bolo najlepšie jedlo na svete."To je tak dobré," povzdychla si s úsmevom.Marek ochutnal a prikývol. "Je to síce trochu bez chuti, ale pre nás to znamená veľa. Teplé jedlo je polovica úspechu."Keď dojedli, Dorota sa oprela o Mareka a zahľadela sa na mušľu, v ktorej sa ešte stále vlnila teplá voda."Vieš čo?" zamyslela sa. "Možno by sme tú mušľu mohli používať aj na zachytávanie dažďovej vody. Mohli by sme ju položiť pod skalu, kde voda steká."Marek sa nadšene usmial. "To je skvelý nápad. Pomaly sa z nás stáva skutočný tím preživších."Dorota sa pousmiala. "A možno aj kuchári."Keď sa slnko začalo pomaly ponárať do oceánu, sedeli spolu pri ohni, ktorý vrhal dlhé tiene na pláž. Po prvýkrát sa cítili nielen ako stroskotanci, ale ako ľudia, ktorí sa postupne učia ovládnuť divočinu okolo seba."Marek?" Dorota pošepkala."Áno?""Ak by si si mohol teraz priať čokoľvek z domova, čo by to bolo?"Marek sa zamyslel a po chvíli odpovedal: "Pohodlnú posteľ. A ty?"Dorota sa usmiala. "Horúcu sprchu."Obaja sa rozosmiali, pričom sa znova zahľadeli na mušľu, ktorá sa stala ich malým pokladom. Možno nemali posteľ ani sprchu, ale mali jeden druhého. A to bolo viac, než si kedy mohli priať.

- JK -