27. Úkryt

Život na ostrove sa nemenil tak, ako by si predstavovali. Každé ráno prinášalo rovnaký obraz – východ slnka nad nekonečným oceánom, vlhký vzduch, ktorý sa tlačil do pľúc, a zvuk vĺn, ktoré nikdy neutíchali. Každý deň bol skúškou ich vytrvalosti, ich schopnosti prispôsobiť sa a veriť v budúcnosť, ktorá bola zatiaľ zahalená neistotou. V tomto neúprosnom rytme však našli čosi vzácne – rutinu, ktorá ich držala nad vodou.Ich prístrešok, ktorý sa kedysi javil ako dočasné riešenie, už nepostačoval. Chladné noci ich budili, tvrdá zem bodala do tiel a čoraz častejšie si uvedomovali, že ak tu majú vydržať dlhšie, musia niečo zmeniť."Musíme spraviť poriadnu podlahu," povedala Dorota jedného rána, keď si masírovala boľavé ramená po ďalšej bezsennej noci. Otočila sa k Marekovi, ktorý sedel na kuse naplaveného dreva a zamyslene sledoval čln, ich jedinú nádej na únik, ktorý sa teraz stal iba prístreškom."Máš pravdu," prikývol Marek a zamračil sa. "Nemôžeme ďalej spať na tvrdej zemi. Musíme to nejako vylepšiť."Dorota si povzdychla a pozrela na ich provizórne ležisko – zopár vysušených listov a piesok. "Myslíš, že by sme mohli použiť palmové listy? Ak ich uložíme vo vrstvách, mohlo by to byť mäkšie."Marek sa zamyslel a prikývol. "A pod to môžeme udupať zem. Ak ju zhutníme dostatočne, nebude to také tvrdé. Čo myslíš?"Dorota sa usmiala a vstala. "Dobre, poďme na to."Začali prácu ešte predtým, než slnko vystúpilo vysoko na oblohu. Najprv sa pustili do udupávania podlahy – pomaly, dôsledne šliapali po zemi, udupávali piesok do pevnej vrstvy, ktorá mala tvoriť základ. Dorota si zviazala vlasy do drdola, jej tvár pokropili kvapky potu, ale nevzdávala sa."Marek... je zvláštne, že taký jednoduchý pohyb, ako chodenie, je teraz tak dôležitý. Kto by to povedal, že jedného dňa budem stáť na ostrove a udúpavať podlahu," zamumlala s nádychom irónie.Marek sa zasmial. "No, život nás vedie zvláštnymi cestami. Nikdy by som neveril, že budem niekedy tak rád, že môžem niečo robiť rukami.""Dáva ti to pocit kontroly, však?" spýtala sa Dorota a zastala, opierajúc sa o kolená.Marek prikývol. "Presne tak. Keď robíš niečo fyzické, vieš, že to má okamžitý výsledok. Nie ako tie veci doma... všetko bolo také abstraktné. Tu je to jednoduché – buď to zvládneš, alebo nie."Dorota sa pousmiala. "A my to zvládame."Po niekoľkých hodinách mali podlahu pevne udupanú a začali nosiť palmové listy z blízkeho hája. Boli dlhé, široké a pružné. Poukladali ich na seba vo vrstvách, pričom Marek sa snažil o čo najlepšiu symetriu, kým Dorota kontrolovala, či sa pod nimi nebude hromadiť vlhkosť."Cítim sa ako interiérový dizajnér," poznamenal Marek s úškrnom, keď starostlivo ukladal ďalší list."Ak sa dostaneme domov, môžeš si otvoriť firmu," uškrnula sa Dorota.Keď bola podlaha hotová, obaja si na ňu skúšobne ľahli. Dorota sa prevrátila na bok a usmiala sa. "Toto je tisíckrát lepšie.""A ešte len začíname," povedal Marek a zamyslene pozrel na čln. "Čo ak by sme ho dali na vrch a použili ako strechu nášho úkrytu? Tak, nás ochráni pred dažďom."Dorota si podoprela bradu rukou. "Myslíš, že to zvládneme?""Ak budeme pracovať spolu, tak určite."Prístrešok pripravili a opatrne začali čln pomaly dvíhať na oporné stĺpiky z konárov. Nakoniec sa im podarilo pevne postaviť čln na bok a opreli ho o improvizované podporné drevené rámy z naplaveného dreva."To vyzerá... vlastne dobre," zhodnotila Dorota, keď uvidela výsledok. Čln vytvoril pevný úkryt."Po obvode dáme ešte listy, aby nás chránil pred vetrom," navrhol Marek.Strávili zvyšok dňa pokladaním ďalších vrstiev palmových listov cez boky a vrch člna, aby vytvorili pevnejší úkryt. Každý pohyb ich vyčerpával, ale vedomie, že si vytvárajú skutočný domov, im dodávalo silu.Keď boli konečne hotoví, sadli si pred nový prístrešok a sledovali, ako slnko pomaly klesá nad oceánom.Dorota sa s úľavou oprela o Mareka a zašepkala: "Myslíš, že tu raz budeme naozaj doma?"Marek ju objal okolo ramien. "Neviem. Ale jedno viem určite. Dnes sa mi bude spať lepšie ako kedykoľvek predtým."Dorota sa zasmiala. "A ak nie, zajtra to znova vylepšíme."Ich smiech sa niesol nočným vzduchom, kým nový prístrešok pevne stál nad nimi, chrániac ich pred neľútostnou prírodou. V ten večer sa prvýkrát cítili nielen ako stroskotanci, ale ako tí, ktorí na ostrove skutočne žijú.

- JK -