251. Medzi vlnami
Oceán sa po búrke upokojil len pomaly. Vlny boli stále vysoké, ale už nemali tú surovú silu, ktorá ich pred pár hodinami hádzala z jednej strany na druhú. Marek držal veslo, ramená mu tuhli, no nepustil. Dorota sedela oproti nemu, vlasy mala zlepené dažďom a soľou, no v očiach jej iskrylo niečo, čo Marek už dlho nevidel – čistá energia.
"Vieš čo?" zakričala ponad šum oceánu, "asi sme blázni. Normálni ľudia by sa po takej búrke modlili, aby boli na brehu."
Marek sa uškrnul. "Normálni ľudia by nikdy nevliezli na takýto čln."
Zasmiali sa obaja a na chvíľu to bolo, akoby ich oceán prijal medzi seba.
Keď sa obzor vyjasnil, Dorota ukázala smerom dopredu. "Pozri, tam! Vidíš to?"
Marek zažmúril oči. Na hranici horizontu sa čosi mihlo. Najprv to vyzeralo ako nízky oblak, ale s každou vlnou sa tvar čoraz viac podobal na pevninu.
"Možno ostrov," zamrmlal.
"A možno len ďalší klam," dodala Dorota, no v hlase mala nádej.
Vietor im fúkal do chrbta a pomáhal posúvať čln vpred. Občas ich zaliala väčšia vlna, inokedy museli vyberať smer, aby ich neprevrátilo, ale šlo to lepšie, než čakali. Dorota sa sklonila k zásobám a otvorila kokosový orech. Podala Marekovi. "Na. Vypi, nech nepadneš skôr než dôjdeme."
Marek sa napil a zaškúlil na ňu. "A ty?"
"Ja si dám neskôr. Teraz potrebujeme, aby si vesloval."
"Vieš," odvetil s úsmevom, "začínaš znieť ako veliteľ."
"Niekto to tu musí riadiť," odsekla a obaja sa rozosmiali.
Ako sa približovali, tvar na horizonte sa menil na čoraz jasnejší obrys. Boli to skaly, čierne a vysoké, za ktorými sa zdalo byť niečo zelené. Ostrov?
Dorota sa naklonila ponad okraj člna, voda jej šľahla do tváre. "Ak je tam pevnina, možno aj stromy. A ak sú stromy, je aj voda."
Marek prikývol. "A ak je voda, dokážeme vydržať dlhšie. Len dúfam, že tam nie je ďalší pošahanec, čo nás zviaže k palme."
Dorota sa zasmiala. "Tentoraz ho priviažeme my."
Cesta bola dlhá. Slnečný kotúč sa už nakláňal, keď sa konečne dostali bližšie. Vlny narážali o ostré skaly a Marek vedel, že ak pôjdu priamo, čln sa rozbije. Museli hľadať inú cestu.
"Tam," ukázala Dorota na ľavú stranu, kde sa medzi dvoma skalnými útesmi otvorila úzka zátoka. "Skús to tam."
Marek zabočil, čln sa kýval, no smer držal. S každým záberom vesiel sa cítil istejšie – čln síce nebol dokonalý, ale poslúchal.
Keď sa dostali do zátoky, voda sa upokojila. Za skalami sa otvorila malá pláž, piesok bol tmavší, no rovný a pevný. Dorota zalapala po dychu. "Podľa všetkého… sme to zvládli."
Marek zakotvil veslá a nechal čln plávať k brehu. Keď sa dotkli piesku, obaja vyskočili von. Dorota kľakla, ruky zaborila do vlhkej zeme a nadýchla sa. "Cítiš to? Vôňa listov, nie len soli."
Marek sa rozhliadol po okolí. Stromy sa týčili kúsok ďalej, husté, tmavé, akoby ukrývali tajomstvo. "Tu prespíme. A zajtra uvidíme, čo skrýva vnútro ostrova."
Dorota sa usmiala, hoci bola unavená. "Vieš, čo je na tom najlepšie? Že už to nie je o prežití zo dňa na deň. Teraz je to dobrodružstvo."
Marek jej pomohol postaviť sa. "A dobrodružstvá sme chceli vždy. Len sme netušili, že nás privedú sem."
Za ich chrbtami oceán hučal, neprestával im pripomínať, že nič nemajú isté. No v ich srdciach sa usadilo presvedčenie, že prešli cez hranicu strachu – a teraz kráčali vpred.
- JK -