250. Začiatok cesty
Vlny ich niesli ďalej od brehu, až sa línia palmového lesa strácala v šere. Ostrov sa menil na tmavý tieň, ktorý sa postupne rozpúšťal v opare. Marek cítil, ako sa mu ramená napínajú pri každom zábere vesla, no nepovoľoval. Bol to ich krok vpred, nie krok späť.
Dorota sedela oproti nemu, ruky mala položené na bruchu a pohľad upretý k horizontu. "Vieš, čo je zvláštne?" prehovorila potichu. "Nemám strach. Ani keď sa obzriem späť. Akoby ten ostrov už prestal byť naším väzením."
Marek sa pousmial, hoci mu slzy štípali oči od vetra. "Možno sme sa ho prestali báť. Nie preto, že by bol menej nebezpečný… ale preto, že sme my začali veriť sebe."
Oceán okolo nich dýchal mohutne a neúprosne. Vlny ich dvíhali, aby im ukázali nekonečný priestor a vzápätí ich spúšťali do hlbokých dolín, kde bolo vidno len neustály pohyb vody. Všetko bolo obrovské, hlučné a predsa v tom bol poriadok – rytmus, ktorý im pripomínal tlkot srdca.
Keď slnko stúpalo vyššie, ich čln už bol ďaleko. Hory ostrova sa skryli do hmly, len najvyššie štíty sa ešte na chvíľu vynárali, akoby im mávali na rozlúčku. Dorota ich sledovala so zvláštnym smútkom. "Aj keď odídeme, budem ho nosiť v sebe," priznala. "Je to miesto, kde som našla samu seba. Kde sme sa naučili, čo znamená skutočne žiť."
Marek prikývol a pokojne zodvihol veslo. "A práve preto vieme, že musíme ísť ďalej. Inak by všetko, čo sme sa naučili, zostalo len spomienkou bez pokračovania."
Popoludní vietor zosilnel. Najprv len šumel v ušiach, no potom sa zmenil na prudké nárazy, ktoré im odnášali dych. Obloha stmavla a oblaky sa natiahli ponad horizont. Marek sa snažil držať čln v smere, no cítil, ako sa trup trasie.
"Prichádza búrka," povedala Dorota a jej hlas nebol plný paniky, ale rozhodnosti. "Musíme sa pripraviť."
Oceán sa rozbúril, vlny sa lámali vyššie, ich čln sa hnal nahor a dolu, akoby sa ocitol na koni, ktorý odmieta sedlo. Marek pevne držal veslá, no vedel, že bojovať s oceánom je zbytočné. Mohol len nasledovať jeho rytmus, nechať sa viesť a dúfať, že ich nezlomí.
Dorota si kľakla a objala ich zásoby, aby ich nevzalo preč. Na tvári mala dážď aj slzy, no oči žiarili. "Zvládneme to. Už sme zvládli horšie."
Marek k nej prehovoril cez hukot vetra. "Nie je to o tom, že prežijeme búrku. Je to o tom, že sa naučíme, prečo ju musíme prežiť."
Blesky osvetľovali vodu a vietor prehýbal palmové listy, ktoré mali pripevnené k boku člna. Čln vŕzgal, liány sa napínali, no držal. V jednu chvíľu sa zdalo, že ich vlna pohltí celých, no trup sa vyšvihol nahor a prelomil ju.
Dorota zakričala, no v jej hlase bolo viac vzdoru než strachu. "Oceán nás skúša! Ale my mu nepatríme!"
Marek sa usmial cez dážď a vietor. "Nie. Ale bez neho sa nikam nedostaneme."
Keď sa búrka konečne začala lámať, ich telá boli vyčerpané, prsty od vesiel do krvi odreté. Dážď ustával a oblaky sa trhali. Slnečný lúč sa predral pomedzi sivú masu a dopadol priamo na ich čln.
V tom okamihu obaja cítili, že to nie je len náhoda. Akoby im niekto ukázal – prežili ste skúšku a preto môžete ísť ďalej.
Marek pustil veslo a zhlboka sa nadýchol. "Ak toto bol začiatok, tak zvládneme aj zvyšok."
Dorota sa usmiala, tvár mala bledú, ale jej oči svietili. "Nie sme už len pasažieri. Sme tí, čo si vybrali cestu."
Pred nimi sa oceán znova rozprestieral nekonečne. Hladina sa upokojovala, no nie na dlho – vedeli, že prídu ďalšie skúšky. Ale teraz už patrili sami sebe a svojim rozhodnutiam.
- JK -