25. Reparát s ohňom

Slnko sa pomaly vynáralo na obzor, jeho zlatisté lúče sa dotýkali oceánu a farbili oblohu do jemných odtieňov ružovej a oranžovej. Dorota ležala vedľa Mareka pod prevráteným gumenným člnom, ktorý im slúžil ako provizórny prístrešok. Jej dych bol pravidelný, pokojný, no jej myseľ už dávno neoddychovala.
Otvorila oči a na okamih sa započúvala do zvukov ostrova. Vlny sa lenivo prelievali po piesočnatom pobreží, v diaľke sa ozýval šum lesa, ktorí sa pomaly prebúdzal do nového dňa. Dorota sa otočila a pozrela na Mareka. Spal pokojne, jeho hruď sa dvíhala a klesala v rytme pomalého dýchania. Po prvýkrát od búrky, ktorá ich rozdelila, cítila, že nie je sama. A práve preto sa rozhodla. Dnes založí oheň.
Nechcela ho zobudiť, tak sa potichu vykradla spod člna a bosými nohami prešla po chladnom piesku smerom k svojmu ohnisku, ktoré si pripravila už pred niekoľkými dňami. Bolo tam všetko: suché lístie, drobné vetvičky, starostlivo usporiadané do malej hromady. Bola si istá, že keď je Marek nablízku, všetko pôjde ľahšie. Už nebola sama. A ak niečo zvládnu spoločne, tak práve toto.
Sadla si na zem, vzala do rúk dva tvrdé kamene a začala ich trieť o seba. Zvuk, ktorý vydávali, jej bol známy až príliš dobre – to nepríjemné škrípanie, ktoré však stále neprinášalo výsledok. Každý škrtnutý pohyb bol pre ňu výzvou, každá iskra, ktorá sa neobjavila, jej brala kúsok nádeje. Zaťala zuby a pokračovala, jej ruky sa chveli od vyčerpania, no odmietala sa vzdať.
"No tak... teraz to dokážem. Musím to dokázať," šepkala si potichu a znova udrela jeden kameň o druhý.
Marek sa medzitým pomaly zobudil a z diaľky sledoval, čo robí. Opieral sa o lakeť, pozoroval jej sústredenú tvár, ruky, ktoré sa s každým ďalším úderom zdali zúfalejšie. Usmial sa. Bol hrdý na jej odhodlanie, ale zároveň vedel, že by to malo byť jednoduchšie. Že musia nájsť lepší spôsob.
Potichu vstal a pomalými krokmi sa k nej vydal. Dorota bola taká zaujatá svojou snahou, že si ho všimla až vtedy, keď sa posadil vedľa nej.
"Stále nič?" opýtal sa mäkko, pričom si sadol na päty a sledoval ohnisko.
Dorota si povzdychla, pustila kamene do piesku a zložila si hlavu do dlaní. "Nejde to. Nech robím čokoľvek, nefunguje to." Jej hlas bol tichý, ale v ňom zaznievala frustrácia, ktorá ju spaľovala.
Marek ju jemne potľapkal po chrbte. "Vieš, možno sa len snažíme robiť to nesprávne. Možno potrebujeme iný prístup."
Dorota sa na neho pozrela s vyčerpaným pohľadom. "Ako to myslíš?"
"Môj otec mi raz hovoril o tom, ako v starých časoch ľudia zakladali oheň bez iskier. Šúchaním dreva o seba. Možno by sme to mohli skúsiť."
Dorota na chvíľu premýšľala a potom prikývla. "Skúsme to. Možno som doteraz len nešla tou správnou cestou."
Marek sa postavil a otočil sa k nej s úsmevom. "Dobre, nájdem nejaké suché drevo."
S nadšením sa vybral dole k okraju lesa, kde zbieral vetvy, ktoré boli ľahké, suché a dostatočne tvrdé na trenie. Dorota zatiaľ rozložila malú hromadu jemných suchých listov a tráv, pripravených prijať iskru nádeje.
Keď sa Marek vrátil s pažerou dreva, posadil sa vedľa nej a vzal do rúk dve vetvy. "No, a teraz ideme na to. Musíme ich trieť tak rýchlo, ako to len pôjde. Musí sa vytvoriť trenie, teplo, a potom... možno aj dym."
Obaja sa sklonili nad hromadu dreva a začali šúchať vetvy o seba. Dlhé, rytmické pohyby, znova a znova. Spočiatku sa nič nedialo, len ich ruky začali protestovať od únavy. Ale po chvíli sa medzi vláknami objavil slabý dym.
"Pozri! Niečo sa deje!" zvolala Dorota, jej oči sa rozžiarili vzrušením.
Marek sa usmial a zrýchlil pohyb. "Len vydržme, už sme blízko!"
Ale aj keď sa dym začal víriť, iskra neprišla. Obaja si sklamane vydýchli a pozreli na seba.
Dorota si zahryzla do pery. "Marek, zvládneme to?!?"
Marek sa pousmial a pevne jej stisol ruku. "Zvládneme. Musíme. Nemáme inú možnosť."
Dorota sa pozrela na jeho ruky, ktoré boli doráňané od dreva, a na svoje vlastné prsty, špinavé a plné drobných rán. Spolu to nevzdajú.
"Dobre, ešte raz," povedala s odhodlaním.
Marek prikývol a spolu sa znova pustili do práce. Šúchali drevo, sústredili sa na každý pohyb, vkladajúc doň všetku svoju nádej. Ich ruky pracovali v harmónii, poháňané odhodlaním a vierou v to, že tentokrát to dokážu.
A potom... prišla iskra.
Jemný plamienok sa objavil medzi listami a Dorota takmer zatajila dych. "Marek... máme to!"
Rýchlo pridali ďalšie lístie, fúkali do plameňa jemne, aby sa nerozplynul, ale zosilnel. Oheň sa konečne rozhorúčal a jeho teplé svetlo osvetlilo ich unavené, ale šťastné tváre.
Dorota sa rozosmiala, oči jej žiarili úľavou. "Dokázali sme to!"
Marek sa usmial a pritiahol ju k sebe do objatia. "Spolu to dokážeme vždy. Toto je len začiatok."
Dorota si oprela hlavu o jeho rameno, cítiac teplo ohňa a istotu, že už nie je sama. "Myslíš, že to zvládneme? Že zvládneme prežiť?"
Marek ju objal pevnejšie. "Verím v to. Nie preto, že sme silní, ale preto, že sa nikdy nevzdáme. A pretože... sme na to dvaja."
Oheň praskal a osvetľoval ich cesty, ich sny a ich boj. Bol symbolom ich nádeje, ich odhodlania, ich spoločného cieľa.

A vtedy si Dorota uvedomila jednu vec. Prežiť neznamená len bojovať o jedlo, o vodu, o teplo. Prežiť znamená nikdy sa nevzdať nádeje. A to oni už nikdy neurobia.
- JK -