241. Výstup

Ráno ich zastihlo chladných, premoknutých, ale odhodlaných. V jaskyni ešte tleli zvyšky ohňa, no Marek ho nerozfúkaval – vedel, že všetko podstatné ich čaká vonku. Dorota sa pomaly zdvihla, rukou si podoprela chrbát, jej kroky boli ťažké, no v očiach mala zvláštnu silu. Chlapec stál už pri vchode, akoby nespal celú noc.
"Hora čaká," povedal len a jeho hlas sa niesol dutinou ako ozvena.
Dopoludnie sa nieslo v znamení strmého stúpania. Svah bol pokrytý mokrými kameňmi, zem sa im šmýkala pod nohami a vietor sa s každým krokom zosilňoval. Dorota kráčala tesne za Marekom, občas sa opierala o jeho plecia, aby sa nezrútila. Chlapec šiel pred nimi, ľahký, akoby ho gravitácia nepoznala.
"Drž sa pevne," opakoval Marek, keď jej podával ruku. "Každý krok zvládneme spolu."
Dorota sa usmiala – slabým, unaveným úsmevom. "Keby si vedel, ako veľmi na tom teraz závisím…"
Pod nimi sa otváral pohľad na les, ktorý sa tiahne až k pobrežiu. Z výšky vyzeral pokojne, akoby v ňom nikdy neboli tiene ani tajomstvá. Ale Marek vedel, že je to len ilúzia.
Na polceste sa obloha zatiahla a hmla sa spustila medzi stromy. Hustá, biela, nepriehľadná. Zrazu ich od seba oddelila.
Marek natiahol ruku, ale Dorota zmizla v závoji. "Dorota!" zakričal, jeho hlas sa stratil v hmle.
Z diaľky sa ozval jej výkrik. "Marek! Tu som!"
Bežal za hlasom, no namiesto nej sa pred ním objavila postava – starý muž, starec, ktorého pochovali na druhom ostrove. Tvár mal nejasnú, no oči svietili. "Nikdy ju nedovedieš hore," povedal. "Ak pôjdeš ďalej, stratíš ju."
Marek sa strhol, ale nevzdal sa. "Nie si skutočný. Si len tieň!" a vykročil priamo cez obraz, ktorý sa rozplynul.
Medzitým Dorota kráčala v hmle sama. Počula kroky, ktoré neboli Marekove. A potom sa pred ňou zjavil iný obraz – jej matka. Vlasy mala rozfúkané, oči smutné. "Vráť sa, Dorota. Vezmi dieťa a vráť sa domov. Tam ťa čakám."
Dorote sa zaliali oči slzami. "Mama…" zašepkala. No potom si spomenula na Mareka – na jeho sľub, že nikdy nezostane sama. Stisla päste a povedala: "Môj domov je tam, kde je on."
Obraz sa rozplynul, hmla sa začala dvíhať.
Popoludní sa znovu našli. Dorota padla Marekovi do náručia, obaja dýchali prudko, ale úľavne. "Videla si ich tiež?" spýtal sa.
"Áno," prikývla, "a obaja sme odolali."
Chlapec stál o pár krokov vyššie, hmla sa ho akoby netýkala. "To bola posledná skúška cesty. Teraz už len hore."
Keď sa slnko nakláňalo k západu, dorazili k vrcholu hory. Stál tam obrovský kamenný kruh, väčší než akýkoľvek, aký videli predtým. V jeho strede bola plošina a na nej trhlina, z ktorej vychádzalo svetlo – biele, pokojné, ale mocné.
Dorota si zakryla oči. "Čo to je?"
Chlapec pristúpil bližšie. "Brána. Tu sa rozhoduje. Kto patrí ostrovu, ostane. Kto patrí svetu, odíde."
Marek cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce. "A čo dieťa?"
Chlapec sa naňho pozrel – v jeho pohľade bolo niečo, čo Marek nechcel počuť, ale musel. "Dieťa je kľúč."
Večer padal pomaly, obloha sa farbila do červena. Vietor sa utišil, ostal len zvuk oceánu ďaleko pod nimi. Marek a Dorota stáli na kraji kruhu, držali sa za ruky, oči upreté na svetlo.
"Marek," zašepkala Dorota, "ak je pravda, že naše dieťa rozhodne… čo ak ho stratíme?"
Marek ju objal. "Potom stratím seba. Ale nestratím teba."
Chlapec sa postavil na plošinu, jeho telo sa zdalo byť ľahšie, priesvitnejšie. "Noc nad horou vám ukáže pravdu. Ste pripravení?"
Marek a Dorota sa pozreli na seba. V ich pohľadoch bol strach, ale aj láska – tá, ktorá ich držala celé tie mesiace.
A potom vykročili do kruhu.
- JK -