24. Znovu spolu
"Vieš, že keď som padal do vody, myslel som, že je to koniec?" Marekov hlas bol tichý, takmer zanikajúci v šepote vánku, ktorý sa pohrával s palmami nad ich hlavami. Sedeli oproti sebe na mäkkej zemi pokrytej suchým lístím, tvárou v tvár po toľkých dňoch samoty a strachu. Dorota hľadela na oceán, hoci tam nebolo nič. Cítila jeho prítomnosť, jeho teplo, ktoré jej bolo tak dlho odopreté.
"Marek…" zašepkala. "Myslela som si, že si... že si sa utopil."
"Možno som mal, možno to tak malo byť." odvetil trpko a pomaly si prešiel rukou po vlasoch, ktoré boli ešte stále vlhké od potu a soli. "Keď som spadol do vody, bolo to ako... akoby ma oceán chcel pohltiť hneď. Ponoril som sa hlboko a nevedel som, kde je hore a kde dole. Všade len tma. A potom som sa konečne vynoril, lenže... ty si bola už tak ďaleko."
Dorota si pevne objala kolená, ako keby sa chcela schovať pred jeho slovami. "Kričala som na teba, ale búrka bola príliš silná... nemohla som..." V očiach mala slzy, ktoré sa snažila potlačiť, ale nešlo to. "Celý čas som si to vyčítala, že som mala niečo urobiť, hoci viem, že som nemohla."
Marek pokrútil hlavou, jeho pohľad bol uprený do diaľky. "Pamätám si, ako som plával, Dorota. Plával som, koľko som vládal, ale cítil som, ako mi ruky ochabujú. Nemohol som dýchať. Každý nádych bol ako ostrý nôž v pľúcach. A potom... potom som ťa už nevidel. Len vodu. Len vlny. Bol som... sám."
Dorota zavrela oči, potichu počúvala jeho slová, každé jedno jej vrazilo klinec do srdca. "A potom?" opýtala sa šeptom, hoci sa bála odpovede.
"Potom som prestal bojovať," priznal a jeho hlas bol plný bolesti. "Proste som sa nechal unášať. Myslel som si, že je to ono. Že už nikdy neuvidím pevninu, nikdy neuvidím teba. A potom... keď som už ani nevedel, kde som, niečo ma zrazu vyhodilo na breh." Jeho ruky sa neisto pohli, akoby ešte stále cítil piesok, do ktorého dopadol.
Dorota sa na neho pozrela, v jej očiach sa odrážalo svetlo vychádzajúceho slnka. "Marek… ako si prežil?"
"Neviem," pokrútil hlavou. "Prvé dni boli len o prežití. Pamätám si, že som sa sotva hýbal. Ležal som pod palmami, dýchal plytko a snažil sa dať dokopy. Hlavu mi išlo roztrhnúť, bol som dehydrovaný... pomaly som strácal vedomie. Všade len horúčava, smäd, hlad… a v hlave myšlienky na teba. Že si tam niekde, sama."
Dorota si položila dlaň na jeho ruku. "Marek… ja som bola tu. Hľadala som ťa, volala som na teba... prešla som kus tochto ostrova, ale... nikdy som si nemyslela, že prežiješ."
"Ja som sa tiež cítil stratený," Marek sa jemne pousmial, no v jeho očiach bola bolesť. "Jedol som surové banány, Dorota. Myslel som, že mi roztrhne žalúdok, ale bolo to to jediné, čo som mal. Pil som dažďovú vodu, ktorá kvapkala zo skaly."
Dorota sa náhle narovnala, jej oči sa rozšírili. "Skaly? Ty si našiel tú veľkú stenu, z ktorej steká voda?"
Marek prikývol, trochu zmätene. "Áno. Našiel som ju. Bolo to ako dar z neba. Voda stekala pomaly, ale bola čistá. A tam… tam som zrazu videl..." Jeho hlas sa nalomil. "Videl som stopy. Tvoje stopy, Dorota. A vtedy som vedel, že nie som sám. Že si tu niekde."
Dorotine pery sa chveli, jej srdce sa rozbúšilo. "Marek, ja som tam bola. Chodila som tam každý deň po vodu. A... myslela som, že som tu úplne sama."
Marek sa usmial a jeho oči sa po prvý raz naplnili niečím, čo pripomínalo radosť. "Vedel som, že to musíš byť ty. Veril som tomu. Každý deň som dúfal, že ťa nájdem, že sa konečne stretneme." Pozrel jej do očí. "A teraz tu sedíme. Spolu."
Dorota sa na neho vrhla a pevne ho objala. Slzy jej tiekli po tvári, ale tentoraz boli zmiešané so smiechom a uvoľnením. "Bála som sa, že ťa už nikdy neuvidím," šepla mu do ramena.
Marek ju objal rovnako pevne, jeho ruky sa jej zovreli okolo pliec. "Ani nevieš, ako som rád, že ťa vidím. Dorota, zvládneme to spolu. Teraz už určite."
Dorota si utierala slzy, jej pohľad sa však upieral na Mareka s novou silou. "Musíme niečo urobiť. Nájsť normálne jedlo, urobiť prístrešok. Už nie sme sami, Marek."
Prikývol. "Máme to najdôležitejšie. Máme seba."
Slnko už úplne vyšlo na obzor a Dorota s Marekom sedeli vedľa seba, pocit samoty, ktorý ich oboch prenasledoval tak dlho, sa pomaly rozplýval. Možno nemali oheň, možno nemali istotu, ale mali jeden druhého. A to bolo viac, než si mohli želať.
"Prežijeme," povedala Dorota potichu.
Marek sa usmial. "Prežijeme."
- JK -