232. Pravda v tieni

Les bol tichý, až priveľmi. Ani šuchot lístia, ani vtáky, ani šum oceánu, ktorý sa strácal kdesi za ich chrbtami. Len ich vlastný dych a občasné zapraskanie konára pod nohou. Marek kráčal prvý, kameň v ruke mu stále žiaril, aj keď slabšie než predtým. Dorota sa držala za jeho rameno a chlapec, ten zvláštny chlapec, išiel medzi nimi – bosý, unavený, no ani raz sa nepotkol. Akoby les poznal lepšie než oni sami.
"Prečo ťa volajú tiene?" spýtal sa Marek napokon, hlas mal ešte stále drsný od námahy a napätia.
Chlapec naňho pozrel, jeho oči sa ligotali v slabom svetle. "Oni nie sú moji. Sú strážcami. Strážia hranice. Nie každého pustia cez noc."
"A prečo pustili nás?" pridala sa Dorota, hoci jej hlas sa triasol.
"Nepustili," odvetil chlapec. "Kameň ich odohnal. Inak by ste tu už neboli."
Tieto slová im obom stiahli žalúdok. Dorota nevedome pritlačila ruku na brucho ešte silnejšie, Marek zovrel kameň, až sa mu zbielili hánky.
Cesta sa stávala ťažšou. Stromy boli hustejšie, korene sa plazili po zemi ako hady a niekedy museli preliezať cez kmene, ktoré ležali krížom cez úzke chodníky. Svetlo kameňa nestačilo na všetko – ich oči začínali vidieť veci, ktoré tam možno ani neboli.
"Marek," zašepkala Dorota, "vidíš to?"
Ukázala pred seba – medzi stromami sa mihol tieň, ale nebol to tieň človeka. Skôr zvieraťa. A predsa sa pohyboval vzpriamene.
Chlapec sa zastavil. "To nie je skutočné. To je spomienka. Les ukazuje, čo v ňom zostalo."
"Spomienka?" nechápal Marek.
"Každý, kto tu zomrie, zanechá svoj tieň. A tie tiene potom chodia… až kým ich nevymaže čas."
Dorote prebehli po chrbte zimomriavky. "Takže to, čo sme videli… tí, čo nás naháňali…"
"…mohli byť dávni cudzí," doplnil chlapec. "Ale možno aj tí, ktorých poznáte."
Po ďalšej hodine chôdze sa dostali k miestu, ktoré vyzeralo ako starý tábor. Kamene uložené do kruhu, ohnisko, ktoré dávno vyhaslo a na strome visieť kúsky látky – roztrhané, vyblednuté, ale jasne ľudské.
Dorota si k nim kľakla, dotkla sa jednej handry a potom sa prudko odtiahla. "Toto je ženské…" zašepkala. "Ako zásterka. Ako keby tu… bola matka."
Chlapec k nim pristúpil a pozrel na handru bez prekvapenia. "Ona tu bola. Schovala ma tu, keď ma hľadali. Bola silná. Ale on…"
Zrazu stíchol.
Marek spozornel. "On? Myslíš… starca?"
Chlapec sklonil hlavu. "On ma nechcel. Od začiatku."
Tieto slová zazneli tvrdo, tak tvrdo, že Marek pocítil zvláštny tlak v hrudi. Spomenul si na starca – na jeho smútok, na jeho ticho, na jeho pohľad, keď hovoril o mŕtvom dieťati. Bola to lož? Alebo len iná pravda?
Dorota sa pozrela na Mareka, jej oči sa leskli. "Vidíš? To, čo mi povedala Iruwa, bola pravda. On chcel syna zabiť. A ona ho zachránila."
Marek chcel niečo povedať, no z lesa sa zrazu ozvalo zavytie. Nie vlčie, nie zvieracie – bolo to zavytie ako z hrdla človeka. Dlhé, ťahavé, plné bolesti.
Chlapec sa okamžite prikrčil. "Musíme ísť. Tiene nás našli."
Bežali. Les sa pod ich nohami menil na chaos koreňov a lístia. Kameň v Marekovej ruke svietil jasnejšie, ale tiene boli rýchlejšie. Za nimi bolo počuť praskanie vetiev, ťažké kroky, sykavé hlasy.
Dorota lapala po dychu, ale držala sa, Marek ju ťahal za ruku. Chlapec bežal prekvapivo ľahko, akoby mal nohy zvyknuté na každý výbežok a jamu.
A potom – pred nimi sa otvorila ďalšia čistina. No tentoraz nebola prázdna.
Uprostred nej stála kamenná socha. Bola vysoká, možno tri metre, vytesaná z jedného bloku. Zobrazovala muža – s tvárou pokojnou, ale rukami natiahnutými vpred, akoby prosil. Jeho oči boli prázdne, ale v žiare kameňa sa zdali, akoby plakali.
Dorota zastala, neschopná urobiť krok ďalej. "Marek… to je on."
A mala pravdu. Socha mala rysy starca. Presne jeho tvár, presne tie vrásky, presne ten pohľad.
Chlapec sa postavil pred sochu a zdvihol ruku. "On tu zostal. Ale nie celý. Len tieň."
Marek pocítil, ako mu prebehla zimomriavka po chrbte. "Čo tým myslíš?"
"Jeho telo je preč," odvetil chlapec. "Ale jeho vôľa ostala. A preto les stále bojuje. Preto nikdy nepustí cudzincov."
Dorota si sadla na kameň, vyčerpaná, jej ruky chránili brucho. "Ak je to tak… ak je tu jeho vôľa… znamená to, že nikdy neodídeme?"
Chlapec sa na ňu pozrel. V jeho očiach bolo niečo nežné, ale zároveň staré. "Odídete. Ale musíte najprv prijať, že pravda nikdy nie je celá. Že vždy je len polovica."
Marek stál pred sochou, kameň v ruke sa rozžiaril do jasnej bielej. Tiene za nimi zavýjali, blížili sa. Ale pred sochou zastali, akoby ich niečo držalo späť.
Oheň, ktorý niesli v kameni a tvár starca, vytesaná do kameňa, vytvorili hranicu.
Dorota zdvihla zrak. "Marek… ak tu ostaneme do rána, možno prežijeme."
Marek sa pozrel na chlapca, potom na Dorotu. "A možno ráno prinesie len ďalšie tiene."
Noc padla ťažšie než kedykoľvek predtým. A medzi nimi stála socha muža, ktorého všetci poznali inak – ako otca, ako klamára, ako strážcu.
A nikto nevedel, ktorú tvár si pravda nechá.
- JK -