230. Kroky do tmy

Slnko zmizlo za horizontom a na pláži ostal len červený pruh, ktorý sa pomaly strácal v tmavej vode. Oheň praskal, ale jeho svetlo už nevyháňalo chlad z kostí. Marek a Dorota stáli bok po boku, ruky pevne spojené, pripravení vydať sa do vnútrozemia, aj keď sami presne nevedeli, čo tam nájdu.Iruwa sedela na svojom kameni, palicu položenú naprieč kolenám a pozorovala ich, akoby skúmala, či ich rozhodnutie je skutočné. V očiach mala tieň úsmevu – nie radostného, skôr takého, ktorý patrí niekomu, kto už dávno pozná koniec, ale sleduje, ako k nemu iní ešte len kráčajú."Tak ste si vybrali," prehovorila nakoniec. Jej hlas sa miešal s hukotom oceánu. "Les vás prijme. Ale pozor – vnútri nezáleží len na tom, čo urobíte. Záleží aj na tom, čo si nesiete so sebou."Dorota zovrela Marekovu ruku ešte pevnejšie, jej druhá dlaň spočívala na bruchu. "Nesieme život," povedala potichu, ale odhodlane.Iruwa prikývla, akoby to bola odpoveď, ktorú čakala. "Tak pôjdete dnes. Noc je čas, keď les odhaľuje svoje tiene."Prípravy trvali len pár minút. Aroven priniesol zväzok palmových listov, v ktorých bolo zabalené jedlo – sušené ryby a orechy. K tomu podal Marekovi kus liány, pevnej ako lano a ostrú mušľu, ktorú použil ako nôž."Na cestu," povedal stručne, jeho hlas bol hlboký, ale neznelo v ňom nepriateľstvo. Skôr niečo, čo Marek nevedel presne pomenovať – možno varovanie.Dorota si prehodila cez ramená listy, ktoré jej mali poslúžiť ako prikrývka. Marek si vzal mušľu a zasunul ju za opasok, akoby držal zbraň. Keď boli pripravení, obaja sa ešte raz pozreli na pláž – na oheň, na Iruwu, ktorá ostala nehybne sedieť a na Arovena, ktorý sa stiahol do tieňa."Ste si istí?" spýtala sa Iruwa poslednýkrát.Marek sa nadýchol a odpovedal: "Nie. Ale aj tak pôjdeme."Vstup do lesa bol ako prechod cez prah medzi dvoma svetmi. Na pláži bol vzduch vlhký a otvorený, ale hneď za prvými palmami sa zmenil – bol ťažší, voňal po hnijúcich listoch a živici. Svetlo ohňa rýchlo zaostalo za nimi a tmavá clona stromov ich pohltila.Dorota sa opierala o Mareka, krok mala opatrný, ale v očiach mala zvláštny pokoj. "Ten chlapec, čo som ho videla… ukázal sem," povedala potichu. "Možno nám ukáže cestu aj ďalej."Marek ju sledoval, snažil sa jej veriť, hoci jeho vlastná vízia mu pripomínala oceán. Ale rozhodol sa – a teraz musel tú voľbu niesť.Ako postupovali hlbšie, noc sa menila na živú bytosť. Les šepotal – listy sa chveli bez vetra, drobné zvuky zvierat prichádzali zo všetkých strán. Vysoko v korunách bolo počuť praskanie konárov, akoby ich niekto sledoval zhora."Počúvaš?" spýtala sa Dorota, zastavila sa a chytila ho za ruku.Marek prikývol. "Áno. Nie sme tu sami."V diaľke sa zablyslo svetielko – nie plameň, skôr slabá žiara, ako od svetla alebo fosforu. Viedla ich ďalej, ako iskra uprostred temnoty.Cesta sa stala ťažšou. Piesok sa zmenil na mäkkú zem, pokrytú koreňmi. Marek musel Dorotu občas podopierať, keď sa jej noha šmykla. Raz sa potkla o hrubý koreň a len jeho ruka ju zachytila, než spadla."Prepáč," zašepkala zadýchane."Nepúšťaj sa ma," odvetil Marek. "Sme v tom spolu."Ich dych sa miešal so šumom nočných tvorov. Nad nimi sa zrazu ozvalo silné mávnutie krídel – obrovský vták, ktorý sa mihol medzi konármi. Jeho tieň preletel ponad nich a zmizol v tme. Dorota sa pritúlila k Marekovi."To bol len vták," utešoval ju, aj keď sám cítil, že to, čo letelo nad nimi, nebolo úplne obyčajné.Po dlhých hodinách chôdze sa dostali na malú čistinku, kde mesiac, ktorý sa predral cez mraky, osvetlil kruh trávy. V strede stál starý, naklonený strom s dutinou, ktorá pripomínala otvorené ústa.Dorota zovrela Marekovu ruku. "Toto je to miesto.""Ako to vieš?" spýtal sa."Cítim to. A… ten chlapec, v sne, stál práve pri takomto strome."Marek sa obzrel – les okolo nich bol tichý, až neprirodzene. Zvieratá stíchli, ani vietor nepohol listami. Akoby všetko čakalo.Dorota pristúpila k dutine a nahla sa dovnútra. Vnútro stromu bolo prázdne, len na dne ležal zvláštny predmet – kameň, ktorý svietil slabou zelenkavou žiarou."Marek," zašepkala, "pozri."Marek prišiel bližšie a natiahol ruku. Kameň bol hladký, teplý, pulzoval ako živý. Keď ho vzal do dlaní, cítil, akoby mu tep srdca prešiel cez kožu.Dorota ho sledovala s úžasom. "To je znamenie. To musí byť.""Ale znamenie čoho?" spýtal sa Marek.Z lesa sa v tej chvíli ozval výkrik – nie zviera, nie vták, ale ľudský hlas. Krátky, ostrý, zúfalý. Obom im prebehli zimomriavky po chrbte.Dorota pritisla dlaň na svoje brucho. "Ten hlas… bolo to dieťa."Stáli na čistinke, v rukách kameň, ktorý svietil do tmy a les sa okolo nich znovu prebúdzal – tentoraz s neznámymi zvukmi, ktoré im pripomínali, že nie sú sami.Noc sa zmenila na skúšku. A Marek i Dorota cítili, že práve prekročili hranicu, za ktorou sa ich osud s ostrovom prepojil ešte hlbšie.

- JK -