13. Spomienky v búrke 

Obloha nad oceánom bola zahalená temnou čierňavou, ktorá ako ťažká prikrývka zahaľovala svet pod sebou. Búrka sa blížila, jej mračno sa prevaľovalo ako žijúce stvorenie, čo sa rozhodlo zničiť všetko, čo mu stálo v ceste. Marek a Dorota sedeli na dne člna, ktorý sa pomaly kolísal na nepredvídateľných vlnách. Vietor sa občas oprel do člna a priniesol závan chladného vzduchu, ktorý kontrastoval s ich spotenými telami. Na obzore blesky prerážali temnotu, osvetľujúc horizont, kde sa objavil obrys niečoho obrovského – veľryba, ktorá lenivými pohybmi dvíhala svoje mohutné telo nad hladinu, akoby aj ona chcela pozorovať blížiacu sa búrku.Dorota si objala kolená a zahľadela sa na Mareka. Jeho tvár bola napätá, oči uprené na vzdialené mračná. "Pamätáš si, ako sme sa prvýkrát stretli?" spýtala sa, jej hlas bol taký jemný, že ho vietor takmer odniesol.Marek sa k nej otočil a na tvári sa mu mihol trpký úsmev. "Ako by som mohol zabudnúť? Bola si to najdrzejšie dievča na celej základnej škole. Stále si mi kradla pero."Dorota sa zasmiala, hoci jej hlas niesol náznak horkosti. "A ty si vždy takmer plakal, keď som ti ho vzala. Pamätáš si, čo si mi povedal? 'Keď si taká múdra, prečo si nekúpiš vlastné pero?' A potom si mi ho podal. Hrdina Marek, ochránca školských pomôcok."Marek sa uškrnul a pokrútil hlavou. "A ty si mi ho nikdy nevrátila. Vlastne som si musel každý týždeň kupovať nové. Vždy som vedel, že si ho vezmeš. Ale vieš čo? Nikdy som sa na teba skutočne nehneval. Aj keď si ma rozčuľovala, bolo v tom niečo... čo ma bavilo."Dorota nadvihla obočie, jej oči sa leskli svetlom bleskov. "Bavilo? Tak to si mi nikdy nehovoril. Myslela som, že ma nenávidíš. Veď si mi raz podrazil nohu na chodbe."Marek si vzdychol a pozrel na vzdialené vlny. "To bolo... hlúpe. Bol som dieťa, Dorota. A pravdu povediac, chcel som ti len vrátiť to, že si mi pred celou triedou povedala, že som 'nudný ako suchý chlieb'."Dorota vybuchla smiechom, ktorý znel tak nezvyčajne, že Marek na chvíľu zabudol na búrku. "Och, áno, to si pamätám! Ale no tak, Marek, nemôžeš poprieť, že to bola pravda. Vždy si sedel v prvej lavici, písal si si všetko do zošita a nikdy si neurobil nič spontánne.""Možno som nebol spontánny," oponoval Marek, jeho hlas znel o niečo ostrejšie, no stále s úsmevom, "ale aspoň som si neprivodil problémy ako ty. Stále ťa volali do riaditeľne."Dorota sa k nemu naklonila, v očiach mala iskru, ktorá na okamih vyhnala všetku únavu. "Lebo som mala odvahu, Marek. Niekto musel porušovať pravidlá, aby sme sa nenudili k smrti. Pamätáš si, keď som strčila slimáka do topánky učiteľovi matematiky?"Marek sa rozosmial, no okamžite sa otočil k vlnám, keď sa čln nebezpečne naklonil. "Samozrejme, že si to pamätám. Bola to najväčšia hlúposť, akú som kedy videl. Myslel som si, že nás všetkých vyhodia zo školy.""Ale nevyhodili," pripomenula mu Dorota, jej hlas bol plný víťazného tónu. "A vieš prečo? Lebo som si vymyslela perfektné alibi. Nikdy mi na to neprišli.""Ale ja som vedel, že to bol tvoj nápad," povedal Marek, jeho hlas bol tichý, akoby to hovoril skôr sám sebe. "A nikdy som to nikomu nepovedal. Neviem prečo. Asi som mal rád, že si bola taká odlišná od všetkých ostatných."Dorota na chvíľu zmĺkla, akoby ju jeho slová zaskočili. Zrazu jej tvár zosmutnela. "A potom sme šli na strednú a ty si so mnou prestal hovoriť."Marek si povzdychol, oprel si hlavu o okraj člna a zavrel oči. "Nebolo to tak, že som nechcel. Len som mal pocit, že... že si ma nepotrebovala. Vždy si bola taká sebavedomá, taká... samostatná. A ja som bol len ten nudný Marek, ktorý nevedel, kam patrí."Dorota sa k nemu otočila, jej pohľad bol mäkký, ale pevný. "Marek, keby som vedela, že sa tak cítiš, možno by som sa snažila viac. Pravda je taká, že som si myslela, že ma nemáš rád. Vždy si bol taký odťažitý, chladný."Marek na ňu pozrel, jeho oči boli plné úprimnosti. "Možno som bol. Ale nie preto, že som ťa nemal rád. Skôr naopak. Bál som sa ťa, Dorota. Bál, lebo si bola všetkým, čím som nikdy nebol."Dorota na chvíľu onemela. Vietor sa oprel do člna, blesk ožiaril ich tváre a ona si uvedomila, že vidí Mareka inak. Nie ako toho chlapca zo základnej školy, ktorého dráždila pre vlastnú zábavu, ale ako človeka, ktorý mal vždy skryté hĺbky, ktoré sa bála preskúmať."A teraz?" spýtala sa ticho, jej hlas bol takmer nepočuteľný. "Ešte stále sa ma bojíš?"Marek sa k nej naklonil, jeho pohľad bol intenzívny, taký, aký Dorota nikdy predtým nevidela. "Nie, Dorota. Teraz sa bojím len jedného – že ťa stratím."Na chvíľu bolo ticho, prerušované len šumením vĺn a vzdialenými hromami. Dorota sa k nemu priblížila, jej ruka našla jeho. "Neboj sa, Marek. Nikam nejdem. A už nikdy nebudeme sami."Obloha nad nimi zaburácala a veľryba sa ešte raz ponorila pod hladinu, akoby chcela zdôrazniť, že aj v nekonečnej samote oceánu existuje spojenie, ktoré prežije...

- JK -