229. Prebudenie

Noc padla na pláž rýchlejšie, než čakali. Nebo sa zatiahlo, hviezdy sa ukrývali za hustými mrakmi a hukot oceánu pôsobil temnejšie, než inokedy. Oheň bol teraz centrom všetkého – jeho žiara sa rozlievala po ich tvárach, no zároveň vytvárala tiene, ktoré tancovali po stenách útesu a menili ich na desivé siluety.
Marek sedel nehybne, oči stále prilepené na plamene. Cítil, ako mu srdce bije rýchlejšie, ako mu hlava ťažkne a telo sa poddáva zvláštnej slabosti. Obraz starca s lanom mu ešte stále pulzoval pred očami – akoby ho oheň vypálil priamo do jeho mysle. Ten muž, ktorý sa mu zdal raz ako sprievodca a inokedy ako väzeň, teraz vyzeral, že si zvolil cestu. A tou cestou bol oceán.
Dorota pri ňom vydýchla prudko, akoby sa práve prebudila zo sna. Rukou sa dotkla piesku, prstami ho preorala a zatiahla sa do seba. Jej pohľad bol zastrený, ale Marek vedel, že videla niečo iné. Chlapca. Ukazujúceho do lesa.
"Čo si videla?" spýtal sa potichu, ale hlas mal zachrípnutý, akoby mu vyschol v krku.
Dorota zaváhala, oči stále hľadeli do ohňa. "Dieťa. Malého chlapca… stál na brehu a ukazoval do vnútra ostrova. Bolo v ňom niečo zvláštne. Nie strach, skôr rozhodnosť. Ako keby vedel, čo máme spraviť."
Marek mlčal. Nechcel povedať, čo videl on. Lebo ak by jej to povedal, mohlo by to zničiť ten krehký okamih, v ktorom ešte obaja verili, že možno videli to isté. Ale nakoniec prehovoril.
"Ja som videl starca. Mal lano… a šiel k oceánu. Jeho tvár… bola pokojná, ale aj plná vzdoru. Nechápem to."
Dorota sa k nemu otočila, oči mala rozšírené. "To je iné. To je úplne iné, Marek."
"Vieme, čo povedala Iruwa," povzdychol si. "Jeden z nás videl pravdu a druhý lož. Ale ktorý?"
Zrazu sa ozval zvuk – ostrý výkrik papagájov vysoko nad palmami. Obaja strhli hlavy hore. Vtáky lietali nepokojne v kruhoch, akoby sa snažili odohnať niečo, čo sa blížilo z lesa.
Aroven sedel opodiaľ, jeho tvár osvetľovala žiara ohňa. Nepohol sa, len ich sledoval. V jeho pohľade bolo niečo ťažko čitateľné – zmes pochopenia, ale aj uzavretosti. Iruwa však vstala. Jej palica sa zabárala do piesku a každý krok znel, akoby mala hmotnosť skaly.
"Tak to má byť," prehovorila ticho, ale jej hlas prenikol cez hukot vĺn. "Sen vám ukázal to, čo potrebujete vedieť. Ale musíte si vybrať cestu. Oceán alebo les. Tam je vaša budúcnosť."
Marek sa postavil. "Ale ako si môžeme vybrať, keď nevieme, čo je pravda a čo lož?"
Iruwa sa usmiala – nie s láskavosťou, ale s trpkým poznaním. "Pravda nie je o tom, čo vidíš. Pravda je o tom, čomu uveríš. Sen bol len zrkadlom vášho vnútra."
Dorota sa pomaly postavila tiež, jej dlaň sa opäť dotkla brucha. "A čo ak sa mýlime? Čo ak si vyberieme nesprávnu cestu?"
"Potom vás ostrov pohltí," odvetila jednoducho Iruwa.
Zvyšok noci prešiel bez slov. Oheň dohorel na žeravé uhlíky a tie im osvetľovali tváre, zatiaľ čo ich myšlienky kráčali každá iným smerom. Dorota ležala pri Marekovi, ale jej spánok bol prerušovaný – v snoch sa jej stále vracal ten chlapec, jeho zdvihnutá ruka, jeho nehybný pohľad. Marek medzitým videl starca, ktorý kráčal po vode, akoby ho oceán príjímal ako jedného zo svojich.
Keď sa obloha začala bieliť a prvé lúče prerazili cez mračná, obaja sa prebudili s rovnakým pocitom – dnešok im neprinesie pokoj, len ďalšiu voľbu.
Ráno bolo chladné, vzduch nasiaknutý soľou a vlhkosťou. Papagáje zmizli, v korunách ostali len prázdne konáre. Aroven im priniesol kokosovú vodu, bez slova, bez pohľadu. Dorota sa napila a pocítila slabý závan sily, ale jej srdce bilo rýchlejšie, než by chcela.
"Dnes rozhodnete," povedala Iruwa, keď sa postavila pred nich. "Les alebo oceán."
Marek sa pozrel na Dorotu. Vedel, že má pravdu – čakala ich voľba. Ale vedel aj to, že ak urobia chybný krok, nemusí byť cesty späť.
Dorota ho chytila za ruku. "Marek… nech už je pravda kdekoľvek, musíme zostať spolu. Ak sa rozdelíme, prehráme. Ak pôjdeme spolu, možno máme šancu."
Marek jej stisol ruku. "Tak spolu."
Iruwa ich sledovala s pohľadom, v ktorom nebolo jasné, či sú pre ňu hračkou alebo súčasťou hry, ktorú začala už dávno. Aroven zatiaľ stál pri útesoch, jeho oči uprené do diaľky, kde sa dym z včerajška už úplne rozplynul.
Deň sa tiahol pomaly. Pripravovali zásoby – kokosovú vodu, niekoľko kúskov sušených rýb, ostré mušle. Všetko to, čo im Aroven bez slova priniesol. Marek sa pri tom neustále obzeral k severu, do hĺbky ostrova, kde včera videl tú postavu. Mal pocit, že ich odtiaľ niečo sleduje.
Dorota cítila, že rozhodnutie sa blíži, a jej kroky boli ťažšie než inokedy. Nešlo len o ňu – šlo o dieťa. Každá voľba mohla znamenať jeho život alebo smrť.
Keď sa slnko začalo skláňať k obzoru a oceán získal oranžovú žiaru, Iruwa ich znovu zavolala k ohňu.
"Rozhodnite sa," povedala. "Cesta do lesa alebo cesta k oceánu. Dnes večer. Inak si vyberie ostrov sám."
Marek a Dorota stáli vedľa seba, ich ruky pevne spojené. Pozreli si do očí – pohľady, v ktorých sa miešal strach i odhodlanie.
Dorota zašepkala: "Videla som chlapca. Možno to bol Aroven, keď bol malý. Možno naše dieťa. Myslím… že to bol znak, že musíme ísť do lesa."
Marek zavrel oči. Videl starca s lanom. Cítil, že jeho vízia ho ťahá k oceánu. Ale potom sa pozrel na Dorotu – na jej brucho, na jej strach i vieru.
"Tak pôjdeme do lesa," povedal napokon.
A v tej chvíli sa slnko dotklo obzoru a oheň z praskajúceho plameňa vyšľahol vyššie, akoby prijal ich rozhodnutie.
Večer sa zmenil na tmu. A s ňou prišla aj cesta, z ktorej už nebolo návratu.
- JK -