227. Dym v korunách

Ráno prišlo náhle, s ostrým svetlom, ktoré prenikalo cez riedke mraky a osvetľovalo bledú pláž. Vzduch bol chladnejší než zvyčajne, oceán sa ozýval pomalými, ťažkými vlnami. Marek sa prebudil na ten zvláštny chlad a okamžite si uvedomil, že Dorota už nesedí vedľa neho. Otočil hlavu – stála o pár metrov ďalej, na hranici piesku a lesa, ruky si držala na bruchu a sledovala papagáje, ktoré sedeli vysoko v korunách stromov a posúvali sa po konároch, akoby niečo skúmali."Čo je?" zavolal na ňu.Dorota sa obzrela. "Zdá sa mi, že cítim dym. Ale nie z nášho ohňa."Marek sa postavil a privoňal k vetru. Mala pravdu – vo vzduchu bola cudzia vôňa, ostrá, suchá, pripomínajúca horiacu trávu alebo lístie. Nebolo to to mastné, hutné teplo, ktoré vychádzalo z Irwinej hromady dreva, ale niečo iné.Iruwa, ktorá práve vyšla z úkrytu medzi kameňmi, zastala, akoby tiež zachytila ten pach. Jej oči sa zúžili. "Aroven!" zavolala.Mladík sa objavil z lesa, v rukách niesol dlhé palmové listy. Keď ucítil dym, položil ich na zem a bez slova sa rozbehol k útesu, ktorý sa tiahne na severnom konci pláže. Vyliezol na jeho nízku časť a na chvíľu zmizol z dohľadu. Potom sa vrátil, výraz mal napätý."Hore, vo vnútrozemí, niečo horí," oznámil. "Nie niečo veľké…ale."Iruwa sa oprela o palicu a na chvíľu mlčala, potom sa otočila k Marekovi a Dorote. "Tu ostanete. Nehnete sa odtiaľto. Rozumiete?""A čo ak je to požiar?" namietol Marek. "Ak sa rozšíri""Tu ostanete," zopakovala tvrdšie. "Toto nie je oheň, ktorý vás má zabiť. Ale môže vás k smrti priviesť."Tá veta sa mu nepáčila. Mala v sebe príliš veľa zámeru, akoby vedela, čo za tým stojí. Dorota k nemu pristúpila, šeptom dodala: "Nechcem tu len sedieť a čakať."Iruwa a Aroven sa už pripravovali – vzali si dlhé palice, ostré mušle a niekoľko kokosov naplnených vodou. Potom zmizli v tieni lesa.Marek čakal len pár minút, ale ten pocit bezmocnosti ho drvil. Dorota sa posadila k ohnisku, ruky stále na bruchu. "Nechcem, aby si odchádzal," povedala ticho, akoby vedela, čo plánuje."Musím vedieť, čo sa deje," odpovedal. "Ak to je požiar, potrebujeme vedieť, kade sa šíri. A ak to nie je…" nedopovedal. Stačilo, že v jeho hlave sa objavila predstava niekoho alebo niečoho, čo zakladá oheň úmyselne.Opatrne sa vydal k útesu, rovnakou cestou ako predtým Aroven. Vietor od severu prinášal viac dymu, teraz už hustejšieho. Keď vyliezol na okraj skalnatého výbežku, uvidel v diaľke niečo, čo ho prekvapilo – z lesa sa dvíhal stĺp sivého dymu, nie príliš vysoký, ale sústredený na jednom mieste. Nebol rozšírený, nebolo to ako pri bežnom požiari, ktorý sa rozhára. Tento dym stúpal v pravidelných pulzoch, akoby ho niekto priživoval.A potom zbadal pohyb – postavu, ktorá sa mihla medzi stromami na okraji ohniska. Bola príliš ďaleko, aby videl detaily, ale pohyb bol rýchly, istý. A nebola to Iruwa ani Aroven – tá silueta bola menšia, možno žena, možno dieťa.Vrátil sa späť k Dorote. "Niekto tam je," povedal rýchlo. "Nie oni. Niekto cudzí."Dorota zbledla. "Tu na ostrove?""Áno." Marek sa rozhliadol po pláži. "Musíme byť pripravení. Ak sa rozhodnú prísť sem, nevieme, či prichádzajú s dobrým úmyslom."Zvyšok dopoludnia strávili tým, že si na nenápadné miesta pri úpätí útesu nanosili pár ostrých mušlí a suchých konárov, ktoré by mohli použiť ako zbrane. Dorota síce protestovala, ale Marek bol rozhodnutý.Až podvečer sa vrátili Iruwa a Aroven. Na ich tvárach nebolo nič, čo by prezrádzalo paniku, ale obaja boli spotení a špinaví od popola. Iruwa sa posadila k ohňu a dlho mlčala."Čo sa stalo?" spýtal sa Marek."Len starý strom," odvetila krátko. "Zasiahol ho blesk pred pár dňami, teraz sa rozhorel. Uhasili sme ho."Marek vedel, že klame. Nezmienila sa o tej postave a vôňa dymu bola stále vo vzduchu.Dorota sa naklonila dopredu. "Videli sme z útesu, že tam niekto bol."Na okamih sa Iruwine oči stretli s jej pohľadom – a bolo v nich niečo, čo Marek nedokázal hneď pomenovať. Potom odvrátila zrak. "Na tomto ostrove je veľa vecí, ktoré vidíte, ale nemali by ste ich vidieť. Niekedy je lepšie nepozerať príliš pozorne."Aroven sa na chvíľu zamyslel, potom prehovoril: "Tá osoba… tam bola. Ale zmizla, keď sme prišli.""Kto to bol?" naliehal Marek."Niekoho, koho sa bojí aj matka," povedal len a viac nehovoril.Ticho, ktoré nasledovalo, bolo ešte ťažšie ako predtým.Večer sa obloha sfarbila do krvavooranžovej a nad plážou sa opäť objavili papagáje. Tentoraz však neboli pokojné – prelietavali medzi stromami, kričali a odlietali smerom k severu, akoby ich niečo vyplašilo.Dorota si sadla bližšie k ohňu, pohladila si brucho a šepla Marekovi: "Tento ostrov má viac ľudí, než sme si mysleli. A ja neviem, či je to dobrá alebo zlá správa."Marek sa díval do plameňov, ktoré sa zrkadlili v jej očiach a vedel, že dnešná noc nebude pokojná. Na severe horel v korunách stromov dym a s ním sa niesol pocit, že čas, kedy mohli byť len pozorovateľmi, sa skončil.Tá postava sa vráti. A keď sa to stane, už nebude len tieňom v diaľke.

- JK -