225. Upratovanie

Ráno sa začalo bez slova. Slnko ešte len pomaly vyliezalo spod mračnej clony, ale Iruwa už stála na nohách, jej tieň sa na piesku predlžoval ako temná šmuha. V rukách držala dlhú, tenkú palicu, ktorou sa opierala o zem a jej oči prechádzali po Marekovi a Dorote s chladným hodnotením, akoby si premeriavala nástroje, ktoré sa chystá použiť.
Prehovorila náhle, jej hlas mal tvrdosť napnutého lana. "Aroven, zapriahni ich. Dnes potrebujeme drevo. Všetko drevo."
Mladík sa bez zaváhania otočil k nim a krátkym gestom im naznačil, aby vstali. Marek cítil, ako sa mu svaly v nohách ešte bránia po predchádzajúcich dňoch, ale nebolo o čom diskutovať. Dorota vstala pomalšie, dlaňou si nevedome prešla po bruchu a pozrela na Mareka – nie s odporom, ale s tichým súhlasom, že dnes sa budú musieť prispôsobiť.
Vyšli na pláž, kde ich čakal dlhý pás naplavených konárov a polámaných kusov stromov, ktoré oceán po nociach vyhodilo na breh. Slaná pena sa ešte držala na niektorých kmeňoch, drobné lastúry sa leskli v prvých lúčoch slnka.
"Všetko na jednu kopu, tam pri úpätí útesu," ukázala Iruwa palicou na miesto, kde už ležalo niekoľko starších, presušených konárov. "Bez otázok."
Prvé hodiny išli mlčky. Marek sa skláňal po hrubšie kusy, Dorota zbierala tie ľahšie a ukladala ich na kopu, ktorá sa pomaly zväčšovala. Iruwa ich pozorovala z diaľky, sedela na kameni a občas niečo zamrmlala k Arovenovi. Ten sa pohyboval medzi nimi, kontroloval ich tempo a občas pomohol s ťažším drevom, no nikdy nepovedal viac ako dve slová.
Napätie prišlo nečakane. Marek si všimol, že na dolnom konci pláže leží väčší kmeň, ktorý by mohol byť užitočný – suchý, rovný, ideálny na oheň alebo stavbu. Spustil sa tým smerom, no sotva prešiel pár krokov, Aroven sa k nemu priblížil rýchlym, tichým krokom.
"Nie tam," povedal a natiahol ruku, aby mu zastúpil cestu.
Marek sa naňho pozrel, nechápal. "Len tam dole je veľa dreva…"
"Nie tam," zopakoval Aroven, tentoraz tvrdšie. V očiach mu nebolo hnevu, ale bola v nich ostrá, nekompromisná hranica. Niečo, čo Marek okamžite pochopil ako zákaz, ktorý sa nedá prelomiť.
Chvíľu stáli oproti sebe, piesok pod nohami sa im drobil, vietor ťahal za vlasy. Nakoniec Marek ustúpil. Nešlo o to, že by sa bál – ale cítil, že ten zákaz nie je obyčajný. Za tým dolným koncom pláže bolo niečo, čo mu nemali ukázať.
Dorota si výmenu pohľadov všimla z diaľky. Keď sa Marek vrátil k nej, len šeptom povedala: "Čo tam je?"
"Neviem. A on nechce, aby sme to zistili," odpovedal ticho, sklonený k ďalšiemu kusu dreva.
Zvyšok dňa sa niesol v monotónnom rytme práce, no pod povrchom bublalo napätie. Vždy, keď sa Marek alebo Dorota priblížili k spodnej časti pláže, Aroven sa nečujne objavil a nasmeroval ich späť. Akoby strážil bránu, ktorú nesmeli prekročiť.
Slnko stúpalo vysoko a jeho lúče sa odrážali od mokrého piesku, takže im pálili do očí. Ruky mali od soli zdrsnené, svaly pálili a pot sa im miešal s jemným pieskom, ktorý sa lepil na pokožku. Haldy konárov rástli a tie staršie sa presúvali na miesto, ktoré Iruwa označila.
Dorota sa niekoľkokrát pokúsila získať aspoň náznak odpovede od Arovena, keď spolu niesli ťažší kmeň. "Načo to všetko drevo?" opýtala sa.
Mlčal. Len sa na ňu pozrel krátkym pohľadom a sklonil hlavu, akoby slová, ktoré by mohol vysloviť, boli príliš nebezpečné.
Podvečer sa obloha začala farbiť do oranžova a oceán zosilnel svoj šum. Posledné lúče slnka sa odrážali od hladiny, keď priniesli posledný náklad. Kopa dreva pri úpätí útesu bola teraz vysoká takmer ako Marek a široká ako malá chata.
Všetci stáli okolo nej. Iruwa si ju prezrela s kritickým okom, obišla ju dookola, sem-tam niečo presunula, niektoré konáre dala bokom, iné pridala navrch. Potom sa bez vysvetlenia otočila k oceánu a začala pomaly kráčať späť k ohnisku.
"A teraz?" spýtal sa Marek, no odpoveď neprišla. Aroven sa len pozrel na haldu a potom na neho – bez úsmevu, bez slova – a vykročil za matkou.
Dorota sa pozrela na Mareka. "Načo to je?" šepla, no jej hlas znel viac znepokojene než zvedavo.
Marek pokrútil hlavou. "Netuším. Ale stavím sa, že to zistíme až vtedy, keď už bude neskoro."
Noc padla rýchlo. V diaľke stále šumel oceán a z ohňa pri ich táborisku sa dvíhal tenký prúd dymu. No ich pohľady sa občas vracali k tej siluete pri úpätí útesu – k obrovskej halde dreva, ktorá tam stála ako tichý, nepochopiteľný prísľub niečoho, čo malo prísť.
A nikto z nich netušil, čo to bude.
- JK -