221. Otázka

Plamene sa hýbali v nerovnom rytme, ako keby si samy volili okamihy, kedy vyšľahnú do tmy a kedy sa stiahnu späť, nechávajúc na tvárach Mareka a Doroty prelietajúce tiene, ktoré ich robili ešte vyčerpanejšími a ustráchanejšími, než v skutočnosti boli. Teplo ohňa im síce sušilo vlhké oblečenie, ale ani zďaleka neprehrievalo to mrazivé chvenie vo vnútri, ktoré im nedovoľovalo vydýchnuť. Mladík s tvárou osvetlenou oranžovými odleskami sedel kúsok od nich, nehovoriac, len s nepochopiteľnou precíznosťou obracal nad ohňom kusy rýb, zatiaľ čo stará žena, jej tvár bola poznačená hlbokými vráskami a vlasy spletené do chaotického chumáča, sedela nehybne a jej oči, akoby prirastené k Marekovi, neuhýbali ani na okamih.
Marek cítil, ako sa mu hruď sťahuje pod tlakom toho mlčania, ktoré už bolo neznesiteľné a jeho myseľ, hoci unavená, bola pripravená explodovať otázkami, ktoré si celú dobu držal pod kontrolou. Po chvíli to už nevydržal – hlas, ktorý z neho vyšiel, bol síce pevný, ale cítil v ňom jemný náznak trasu, ako keď sa snažíš zakryť strach chladnou logikou: "Čo sa tu deje? Kto ste?" Jeho slová sa zarezali do ticha ako ostrý nôž do mokrého dreva, okamžite zmenili atmosféru a aj praskanie ohňa sa mu v ušiach zdalo vzdialenejšie.
Starenka naňho uprela pohľad, ktorý bol taký sústredený, až mal pocit, že mu prechádza cez kožu a skúma jeho kosti, jeho krv, jeho minulosť. Mlčala, ale v jej očiach sa niečo pohlo – akoby sa rozhodovala, či mu vôbec odpovie. Nakoniec, so zľahka prižmúrenými očami, sa k nemu nahla a hlasom, ktorý pripomínal šepot vetra v trhlinách útesu, povedala: "Som Iruwa… a toto," jej ruka sa pomaly zdvihla a jemne, no neomylne ukázala na mladíka, ktorý ani na okamih neprestal pracovať s rybami, "je môj syn, Aroven."
Dorota si všimla, že mladík pri tom mene mierne stuhol, akoby mu nebolo príjemné, že ho vyslovila pred cudzími. Marek, posilnený tým, že aspoň nejaká odpoveď prišla, sa znova naklonil dopredu, jeho hlas tentoraz prudší, naliehavejší, dlhší, prepletený napätím, ktoré sa zbieralo už od chvíle, keď ho priviazali o palmu: "Prečo sme tu? Čo od nás chcete? Prečo ste ma zviazali? A prečo odviezli Dorotu preč?" Jeho otázky vyleteli z úst v jednom dychu, bez prestávky, akoby chcel využiť každú sekundu, kým mu neodpovedia alebo kým mu nezatnú reč.
Iruwa sa naňho dívala ešte chvíľu mlčky a potom spustila pomaly, každé slovo nechávajúc dopadnúť na nich ako kvapku ťažkej, studenej vody: "Ste na mieste, ktoré nepoznáte. Ste na mieste, ktoré vám nepatrí. Ste pri ohni, ktorý vám môže zachrániť život… alebo ho vziať. Aroven poslúcha mňa, pretože len ja viem, čo tu vonku žije, čo čaká v tieni, keď oheň zhasne."
Dorota si pri jej slovách inštinktívne pozrela na brucho – jemný pohyb, ktorý by si možno nikto iný nevšimol, ale Marek áno a ten pohľad, ktorý si vymenili, bol tichým uistením aj znepokojením zároveň. Ona bola tehotná, oni boli v cudzej moci, a nevedeli, čo príde ďalej.
Aroven sa v tej chvíli ozval prvýkrát – jeho hlas bol nízky, trochu chrapľavý, akoby dlho nehovoril a Marek si všimol, že jeho jazyk je zvláštne lámaný, posiaty cudzími hláskami, ktoré do neho nepatrili: "Matka vie… všetko, čo sa stalo. Vie, prečo ste tu. Vy… neviete." A potom sa odmlčal, akoby tým povedal všetko, čo chcel a opäť sa vrátil k svojmu opekaniu.
Ticho, ktoré potom nastalo, bolo iné – nebolo to už to ticho neznámej hrozby, ale ticho, v ktorom si Marek a Dorota uvedomovali, že práve vstúpili do hry, ktorej pravidlá nepoznali a že každý ďalší pohyb, každá otázka alebo odpoveď môže určiť, či tu prežijú noc.
Oheň praskal, oceán za ich chrbtami šumel a tieň starej ženy sa na piesku hýbal, akoby bol živý. A Marek, hoci dostal aspoň kúsky odpovedí, cítil, že otázok má teraz ešte viac.
- JK -