22. Kým vzplanie plameň

Jemný vánok sa pohrával s lístím paliem, ktoré sa ticho kývali nad Dorotinou hlavou. Slnečné lúče sa predierali pomedzi koruny stromov a dopadali na piesok v jemných zábleskoch zlatistého svetla. Vzduch bol teplý, no prenikala do neho zvláštna vlhkosť, ktorá sa držala po búrke. Každý nádych bol nasiaknutý soľou oceánu, ktorý sa neúnavne rozbíjal o pobrežie.Dorota si pohladila unavené ruky a zamyslene pozorovala horizont. Chladné noci a surové jedlo si vyžiadali svoju daň. Potrebovala oheň. Ak mala prežiť, musela ho rozložiť – nie len kvôli teplu, ale aj kvôli jedlu, pocitu bezpečia, svetlu v temných hodinách, keď ju obklopovala neznáma divočina.So vzdychom sa postavila a začala hľadať, čo by jej mohlo pomôcť. Najprv jej oči skĺzli po okolitých kameňoch – hľadala niečo tvrdé, ostré, čo by mohlo vykresať iskru. Po krátkom pátraní našla dva tmavé kamene s drsným povrchom. Skúsila ich o seba škrtnúť – nič. Len dutý zvuk, ktorý sa stratil vo vetre.Neodradilo ju to. Pokračovala ďalej do lesa, kde sa snažila nájsť suché lístie, vetvičky, čokoľvek, čo by mohlo zachytiť iskru. Trvalo jej hodinu, kým našla dostatok materiálu, a potom sa vrátila na pláž. Vybrala si miesto, kde bola zem dostatočne suchá, vyhĺbila malú jamu a obložila ju kameňmi. Do stredu položila trsy suchej trávy, ktorú opatrne nadrobila na čo najmenšie kúsky.Dorota si kľakla a vzala kamene do rúk. Udierala jeden o druhý, snažila sa vytvoriť iskru, no všetko bolo márne. Po niekoľkých minútach jej začali tŕpnuť ruky, no nevzdávala sa. Opäť a opäť, s narastajúcou silou, trieštila kamene o seba. Iskra sem-tam preskočila, ale okamžite zhasla, akoby sa aj príroda rozhodla stáť proti nej.Srdce jej bilo rýchlejšie, dýchala ťažšie. "Musíš to zvládnuť," zašepkala, no jej hlas znel takmer zlomeno. Ruky mala doráňané a krvavé od ostrých hrán kameňov. Tráva sa rozpadávala v jej dlaniach, no stále odmietala horieť.Sedela na kolenách a hľadela na svoju snahu. Jej žalúdok sa bolestne ozýval a pohľad jej skĺzol na kraby ležiace vedľa nej. Ak by ich mohla upiecť, všetko by bolo ľahšie. Ale oheň sa jej stále vyhýbal.Čas plynul. Ruky ju boleli, myseľ bola otupená únavou. Zúrivo škrabala kameňmi o seba znova a znova, až kým jej po poslednom pokuse nevyleteli z rúk a nepadli do piesku. Ťažko dýchala, čelo mala zaliate potom a pohľad upierala na drobné čiastočky suchého lístia, ktoré ostali neporušené."Nemôžem...," šepla sama pre seba. V hrdle jej navrela hrča a v očiach pocítila pálenie. Neúspech bol ako ťažký kameň na jej hrudi, ktorý jej nedovolil voľne dýchať. Celý jej svet sa v tej chvíli scvrkol len na to jediné – a aj to sa jej nepodarilo.Oprela si hlavu o kolená a zavrela oči. Myšlienky na Mareka ju prenasledovali. Čo by urobil on? Určite by sa nevzdal. On vždy našiel spôsob. Ale ona? Sama, vyčerpaná, hladná a bezradná, sa cítila slabá. Samota na ňu doľahla celou svojou váhou. Tu nebolo nikoho, kto by jej pomohol, nikto, kto by ju povzbudil.Nadýchla sa a rozhodla sa, že to odloží na zajtra. Musela si odpočinúť. Vyčerpanie sa plížilo jej telom ako neviditeľná reťaz, ktorá ju ťahala k zemi. Pomaly vstala, opatrne nazbierala materiál, ktorý si pripravila, a uložila ho na bezpečné miesto pod prístrešok. Dnes už nedokázala urobiť viac.Uložila sa pod svoj provizórny prístrešok a pozerala na hviezdy, ktoré sa trblietali nad jej hlavou. Oceán šumel v diaľke a ona si pripomínala, že ešte nie je koniec. Kým má silu, kým má vôľu, stále môže bojovať.V tme noci, keď ju obklopovala len pustota ostrova, si uvedomila niečo hlboké. Samota bola ťažká. Bola drsná. Ale možno práve v nej sa skrývala odpoveď. V samote človek počuje vlastné myšlienky hlasnejšie než kedykoľvek predtým. Učí sa poznať svoje slabosti, ale aj silu. A zajtrajšok… zajtrajšok bol jej šancou."Zajtra..." šepla do noci a nechala sa unášať spánkom, dúfajúc, že nový deň jej prinesie lepšie riešenia. Vedela, že každý nový začiatok začína rozhodnutím nevzdať sa. A hoci sa dnes cítila porazená, zajtrajšok bol jej nový boj. Možno jej dnes oheň unikol, ale stále mala v sebe niečo cennejšie – nádej.Ostrov jej dal jednu lekciu: prežiť neznamená len zápasiť s prírodou, ale predovšetkým bojovať s vlastnými pochybnosťami. A keď sa zajtra znova pokúsi vykresať iskru, nebude to len o ohni. Bude to dôkaz, že stále verí.

- JK -