218. Oheň na pobreží
Marek sa prebudil na oslepujúce svetlo slnka, ktoré mu prenikalo cez viečka. Ale nebolo to len slnko – k pokožke mu sálalo ďalšie teplo, prudké, neprirodzené. Otvoril oči a jeho zorné pole zaplnila oranžovo-červená žiara. Pred ním horel obrovský oheň, oveľa väčší než predtým. Plamene sa zdvíhali vysoko, ich konce sa rozpadali do iskier a mizli v popoludňajšom vzduchu.
A vedľa ohňa – ona.
Stará žena, ktorá bola teraz zvláštne iná. Oblečená od hlavy po päty do tmavých šiat, ktoré zakrývali aj ruky, akoby jej chcela oheň zabrániť dotknúť sa kože. Prikrývala si plecia starou, zafúľanou šatkou a napriek horúčave stála nehybne pri plameňoch. Jej oči neboli na Marekovi – hľadela priamo do ohňa a jej ruky neprestávali prikladať obrovské klády, ako keby sa bála, že plamene čo i len na chvíľu zoslabnú.
Marek si všimol, že sa nehýbe chaoticky – jej pohyby mali rytmus, opakovali sa v presnom slede, akoby vykonávala starý, naučený rituál.
"Čo… čo chceš?" vyšlo z neho chrapľavo, ale ona nereagovala. Ani pohľadom. Len ďalšia kláda, ďalší výbuch iskier.
Žiara bola tak silná, že mu pálila tvár. Pot mu stekal do očí, v ústach cítil kovovú pachuť. Snažil sa pohnúť, ale povrazy sa mu zarezávali do zápästí aj členkov. Hlava mu ťažkla, dych sa krátil… a potom sa mu zrak rozmazal. Posledné, čo videl, boli jej nohy – bosé, zaprášené, pevne zapreté v piesku, akoby oheň držala na uzde silou vôle.
Znovu upadol do tmy.
Medzitým, Dorota sedela v člne, nohy stiahnuté pod seba, ruky položené na kolenách. Voda sa pod trupom jemne hýbala, ale ticho medzi ňou a mladým chalanom bolo ako zamrznuté. Mlčal od okamihu, čo ju vtiahol do loďky, a jeho pohľad bol upretý len na horizont.
Po chvíli to nevydržala.
"Kto si?" spýtala sa potichu. Žiadna odpoveď.
"A ten… starý útes… tam bývaš?" skúšala ďalej, ale chalan len pokrútil hlavou, stále bez jediného slova.
Dorota si povzdychla. "A… tá stará žena, ktorú som videla v lese… to kto bol?"
Tentoraz sa na ňu krátko pozrel. V očiach mal niečo, čo nevedela pomenovať – nebola to hrozba, ale ani pokoj. Len stroho povedal: "Buď trpezlivá."
Loďka sa medzičasom priblížila k podivnému objektu na hladine – starej, provizórnej bójke. Bola zhotovená z nafúknutej plachty alebo plávajúceho suda, obviazaná lanami z lián, ktoré sa ťahali hlboko pod vodu.
Chalan zaviedol loďku bokom k bójke a podal jej jedno z lán. "Pomôž mi."
Dorota váhavo natiahla ruky, ale poslúchla. Chalan sa oprel o bok loďky, ramená sa mu napli a spoločne začali ťahať. Lano bolo drsné, mokré, a čím viac ho ťahali, tým väčšia váha sa naň zavesila.
"Čo tam je?" spýtala sa, ale odpoveď neprišla.
Nakoniec sa z vĺn vynoril veľký, ťažký kôš – spletený z hrubých prútov a spevnený liánami. Vo vnútri sa mrvilo a pohybovalo niečo tmavé. Keď ho vytiahli celý, Dorota zalapala po dychu – ryby, kraby, homáre. Nespočetne veľa. Kôš bol naplnený tak, že sa niektoré kusy šplhali von.
Chalan kôš prevliekol cez bok loďky a jeho obsah vyklopil do trupu. Všetko sa šmýkalo po drevennej podlahe, škrabotalo klepetami a mlelo plutvami. Potom kôš spustil späť do vody, pevne ho priviazal k bojke a lano znovu zložil.
Dorota hľadela na úlovok. Chcela sa opýtať, načo to všetko je, ale niečo jej hovorilo, že odpoveď by možno nechcela počuť.
Chalan znovu vzal veslá a bez jediného slova sa obrátil smerom k pobrežiu. Dorota sedela potichu, v očiach sa jej odrážalo slnko aj neistota.
Až keď sa dostali bližšie, zbadala to.
Na pobreží, tam, kde ich čln stroskotal sa k nebu dvíhal obrovský stĺp dymu. Plamene museli byť vysoké, lebo oranžový odlesk bolo vidno aj cez biely závoj dymu.
Dorote sa stiahlo hrdlo. Vedela, odkiaľ ten oheň ide.
A keď sa loďka pohybovala bližšie, v diaľke, v plameni toho ohňa, sa jej zdalo, že vidí postavu.
Obrovský oheň rástol.
- JK -