217. Odlúčení
Voda bola ľadová a slaná, ako keby sa jej každá kvapka snažila spáliť kožu. Dorota cítila, ako ju niečo ťahá – silno, neľútostne. Zakaždým, keď sa snažila zaprieť nohy do piesku, šmykla sa a spadla, až jej ramená takmer vykrútilo. V návale paniky otvorila ústa, ale hlas sa jej zasekol v hrdle.
Z tmavej línie pri brehu sa vynoril tvar. Loďka – malá, úzka, sotva udržiavaná na vode. A pri nej postava. Mladý chalan, mohlo mu byť sotva dvadsať. Oblečený v roztrhanej košeli a šortkách, s očami, ktoré sa nedali prečítať. Nebolo v nich ani hnevu, ani súcitu – len prázdno.
Bez jediného slova ju vtiahol do loďky. Jeho pohyby boli presné, odmerané, bez náznaku námahy. Dorota sa triasla, ale strach jej zabránil čo i len otvoriť ústa. Ani on nič nepovedal. Len vzal veslá a odrazil sa od brehu.
Oceán ich prijal s ospalým kolísaním. Ostrov, ešte pred chvíľou obrovský a blízky, sa začal vzďaľovať. Dorota sedela zhrbená na drevennej lavičke, vlasy zlepené vodou jej padali do tváre. Mlčanie bolo tak husté, že aj zvuk vesiel, ktoré sa ponárali do vody, znel ako cudzí, nepriateľský hlas.
Čas sa rozplynul. Hodiny, možno len minúty, plynuli, zatiaľ čo loďka sa posúvala ďalej od brehu. Dorota nevnímala horizont, ani vlny, ani oblohu. Len chrbát mlčanlivého chalana pred sebou. Nevedela, kam ju vezie, ani prečo. A bála sa to zistiť.
Marek sa prebudil až vtedy, keď mu slnko pálilo tvár tak prudko, že cítil, ako sa mu pokožka sťahuje. Otvoril oči, ale svet bol rozmazaný. Pochopil to až po chvíli – sedel. Sedel chrbtom k niečomu tvrdému a drsnému.
Palma.
Nohy mal zviazané hrubým povrazom z liany, zápästia zodraté od pevného viazania za chrbtom. Nemohol sa pohnúť. V ústach mal slanú pachuť a každý nádych bolel.
Pred ním – pláž. Piesok, ktorý sa zdal belší, ako si pamätal, a oceán, pokojný a falošne nevinný. Ale pohľad mu nepriťahoval oceán.
Bola to ona.
Stará žena, ktorú videl včera v noci. Len teraz, za denného svetla, bola ešte desivejšia. Tvár, plná hlbokých rýh, akoby ju roky morili rovnakou starosťou. Vlasy, dlhé, šedivé, zlepené a mastné, padali v chumáčoch okolo ramien. Oblečenie mala roztrhané, zablatené a posiate tmavými škvrnami, ktoré Marek radšej neidentifikoval. Krývala – pravá noha sa jej ťahala po piesku, akoby bola nevládna, ale jej pohyby boli isté a vedomé.
V rukách držala suché konáre, ktoré hádzala do kopy na pláži. Konáre praskali, piesok sa pod nimi presýpal. Znova sa otočila k lesu, krívajúc odkráčala pre ďalšie drevo a potom sa vrátila. Bez toho, aby sa na Mareka čo i len pozrela.
Začala stavať ohnisko. Veľké, oveľa väčšie, než by potrebovali na varenie. Kamene ukladala do kruhu, suché drevo hádzala dnu, uhlíky prikladala starostlivo na bok. Každý jej pohyb bol pomalý, ale systematický.
Marek sa pokúšal rozhýbať zápästia, ale povrazy boli pevné. Každý jeho pohyb zanechal na koži novú ranu. Pot sa mu miešal so soľou a štípal.
"Kde je Dorota?" zašepkal.
Žiadna odpoveď. Ani náznak, že ho počula. Len ďalej prikladala drevo, akoby mala pred sebou nejaký obrad.
Slnečné lúče mu pálili oči, ale nedokázal ich od nej odtrhnúť. Nebola to obyčajná žena – niečo v nej bolo nesprávne. Jej dýchanie, spôsob, akým sa pohybovala, to ticho… bolo to, akoby stála na pomedzí života a smrti.
Marek pocítil, ako mu hlava ťažkne. Slnko, únava, strata krvi z odretých zápästí – všetko sa miešalo do jedného. Zvuky pláže sa začali vzďaľovať, strácať na ostrosti.
Posledné, čo videl, bol pohľad na obrovskú kopu dreva pred sebou. A tie jej oči – konečne sa naňho pozrela. Usmiala sa. Nie úsmevom radosti. Úsmevom, ktorý patrí tomu, kto vie, že má všetko pod kontrolou.
Potom Marek upadol do bezvedomia.
A pláž znova pohltilo ticho.
- JK -