215. Keď spánok zvíťazil
Noc na ostrove nebola pokojná. Marek a Dorota sa podľa plánu striedali v bdení, prikladali do ohňa a neustále sa navzájom budili, aby nezaspali naraz. Marek mal prvú hliadku. Sedel schúlený pod provizórnym prístreškom chrbtom k útesu, ruky zovreté okolo kolien, oči upreté do plameňov. Každý praskot dreva mu pripomínal, že ešte sú v bezpečí. Dorota ležala vedľa neho, prikrytá suchým kusom látky, dýchala pomaly, pokojne. Zdalo sa, že spí.
Keď Marek cítil, že mu viečka padajú, prebudil ju jemným zatrasením. Dorota sa prebrala, oči rozospané, no hneď sa posadila a vzala od neho hliadku. Marek si ľahol a takmer okamžite zaspal.
Hodiny ubiehali, tma bola hustá a plná vzdialených zvukov. Dorota pridávala do ohňa, obzerala sa okolo, ale nič podozrivé nevidela. Únava sa však hlásila o slovo. Zápasila s vlastným telom, ale keď jej hlava jemne klesla, povedala si, že len na chvíľu privrie oči.
Zaspala.
A nielen ona. Marek ani len nezbadal, že ho už nikto nestráži. Obaja tvrdo spali, skrútení pri ohni, s Pikom medzi nimi. Oheň pomaly vyhasínal, uhlíky bledli. Noc plynula... a nepozorovane sa k nim priblížila ďalšia hrozba.
Keď sa konečne zobudili, slnko im pálilo do očí. Horúčava ich prebrala tak náhle, až sa Marek okamžite posadil s ťažkým dychom. Dorota sa strhla hneď za ním, oči rozšírené, celé telo pokryté pieskom a potom.
Chvíľu len sedeli a rozhliadali sa.
A potom im to došlo.
"Nožiky…" vydýchla Dorota.
"Veslo… kde je veslo?" spýtal sa Marek a začal prehľadávať miesto okolo ohniska.
Nič. Všetko zmizlo. Látky, v ktorých si uložili drobnosti. Zvyšky mušlí. Provizórna zbraň. Dokonca aj kusy dreva, ktoré si pripravili ako náhradné. Všetko, čo mohli použiť.
"Nie… to nie je možné…" šepkala Dorota.
A potom to zbadala. Na jednom z hladkých kameňov, obďaleč, niekto do piesku napísal veľkým, rovným písmom:
LEAVE!!!
V preklade ODÍĎTE, ale zreteľne a dôrazne.
Dorota si pritisla ruku na ústa. Marek sa k nej pripojil a chvíľu len mlčky hľadeli na odkaz. Nikto sa neodvážil nič povedať. Ten šepot z predošlej noci, tie tiene, ktoré ich sledovali… to všetko zrazu dostalo novú váhu. Už to neboli len zvláštne zvuky. Už to boli ľudia. Bytosti. Niekto, kto sa ich snaží vyhnať.
Ale Marek sa nezlomil.
"Nie," povedal napokon potichu, ale rozhodne. "Nevzdáme sa. Ak nás chceli len zastrašiť, tak im to nevyjde."
Dorota si k nemu sadla, oči stále naplnené strachom. "Ukázali nám, že sa vedia priblížiť. Že nás môžu okradnúť, kým spíme…"
"Tak nesmieme spať," povedal Marek. "A musíme sa brániť. Začíname odznova."
Zvyšok dňa strávili budovaním zbraní. Marek hľadal ostré mušle, silné kamene s hranami, ktorými by sa dalo rezať. Dorota mu pomáhala – mlčky, sústredene. Nehovorili takmer vôbec. Len si odovzdávali nástroje, viazali úchyty, vyrábali hroty. Vytvorili dve jednoduché kopije a niekoľko provizórnych čepelí.
Dorota nazbierala suché konáre, uložila ich do troch samostatných ohnísk – jedno pri prístrešku, jedno pri hranici lesa a jedno priamo na piesku. Keď prišiel večer, Marek dokončil provizórny kryt pod útesom. Z troch silných konárov vytvoril rám a natiahol cezeň šnúry z lián, na ktoré upevnili palmové listy.
"Tu budeme v bezpečí," povedal Marek a ukázal na stenu útesu. "Zo zadu sa k nám nikto nedostane."
Dorota prikývla. Jej ruky boli doškrabané, oči zarosené, ale zúfalstvo nahradilo sústredenie. Strach tam stále bol – ale premieňal sa na ostražitosť. Na pripravenosť.
A keď sa obloha zatiahla do temna, rozložili všetky tri ohne. Plamene sa rozozvučali na všetky strany. Už neboli len svetlom. Boli signálom. Výstrahou. Obranným múrom.
Sadli si tesne k sebe, chrbtami opretí o skalu. Piko ticho tíško škrabal kamienok pod sebou.
"Zajtra… zajtra budeme silnejší," povedala Dorota.
Marek prikývol. "A nedáme sa. Nikdy."
Ticho noci ich opäť objalo. Ale tentoraz boli pripravení. Tentoraz čakali.
- JK -