213. Zvuky a návrat priateľa
Noc bola dlhá. Nezvyčajne dlhá. Každá minúta sa tiahla ako ťažká spomienka. Vietor sa síce utíšil, no z útrob ostrova k nim doliehali zvláštne, drsné zvuky – neboli to predátori, ani známe šuchotanie nočných živočíchov. Toto bolo iné. Pripomínalo to vtáky, ale nie také, aké by človek očakával – bol to skôr ostrý škrekot, občas zblízka, inokedy z diaľky, ako ozvena v prázdnej jaskyni.
Dorota sedela pri ohni, objímajúc si kolená, v košeli, ktorú jej Marek požičal na zakrytie, pretože jej sukňa sa ešte stále sušila rozprestretá na jednom z naplavených kusov dreva. Spodné prádlo mala na vetve, ale vlhkosť vzduchu bránila akémukoľvek skutočnému sušeniu. Marek na tom nebol inak – veci, ktoré mu oceán nechal, sa sušili vedľa Dorotiných, zatiaľ čo on trpel v spodkoch a krátkych, ošúchaných kraťasoch, ktorých pružnosť už dávno zmizla.
Každý ich pohyb bol sprevádzaný triaškou, chlad sa im dostával až do kostí. Keď niektorý z vtákov zaškrekol príliš blízko, obaja sa strhli. Oheň dodával len toľko tepla, aby prežili, nie toľko, aby zabudli, kde sú.
"Tento ostrov… je hlučný," zamrmlala Dorota.
Marek len prikývol. "A divný."
Do rána nezaspali. Iba sa striedali v driemotách. Keď konečne obloha začala blednúť, obaja vstali unavení, s očami podliatymi krvou, svalmi ako z olova. Bolo jasné, že ich telo si pýta odpočinok, no situácia im to nedovolí.
"Musíme sa pripraviť," povedal Marek a hneď po krátkych raňajkách – pár lastúr a zvyšky banánov – sa pustil do práce.
Najprv šiel po drevo. Pás pláže, na ktorej sa nachádzali, bol lemovaný naplaveninami – drevenými kladami, koreňmi stromov. Zdalo sa, že oceán im poslal suroviny na prežitie ako posledný dar predtým, než im vzal všetko ostatné. Opatrne ich skladal do jednej hromady a z najlepších kúskov postavil jednoduchý prístrešok – tri podopreté dlhé polená, cez ktoré prehodil listy z blízkych paliem.. Bolo to biedne, ale poskytovalo to aspoň ilúziu domova čo mali na druhom ostrove.
Dorota zatiaľ prechádzala pobrežie a zbierala suchý mach, lístie a malé konáre, ktoré by mohli slúžiť na ďalšie podkurovanie. Keď sa stretli späť pri ohnisku, Marek ju prekvapil.
"Pozri, čo som našiel," povedal a ukázal jej dlhé, zhnednuté pádlo.
Dorota zalapala po dychu. "To je z člna!"
Marek smutne prikývol. "Nemôže to byť nič iné."
Mlčky ho položili vedľa prístrešku, ako relikviu. Nebolo z nej viac úžitku – boli už na súši a čln bol preč. Nikto to nemusel vysloviť nahlas. Ich pohľady hovorili všetko.
Celý deň ubehol v znamení príprav. Jedli málo, odpočívali málo. Ich zmysly boli napäté. Útes sa týčil ako tichý svedok ich prítomnosti, neprístupný a vzdialený. Každý pokus zahľadieť sa za jeho okraj skončil frustráciou – nevideli nič, len tmu pod hustou zelenou korunou stromov, ktoré rástli až po hranu.
Nikto z nich nechcel urobiť krok ďalej ako po hranicu piesku. Tam, kde sa zem menila na hlinu a tráva pohlcovala stopy. Vzduch tam bol iný, vlhký, ťažký, ako závoj pred niečím nepoznaným. Zatiaľ nie. Zatiaľ zostanú tu.
A potom, keď slnko zapadalo a krajina sa ponárala do tmy, sadli si k ohňu. Plamene tancovali ako včerajšie tiene, no tentoraz už vedeli, že prežijú ďalšiu noc.
A vtedy – keď Dorota práve dosušovala posledný kus látky a Marek prehŕňal uhlíky – zaznel piskľavý zvuk.
Dorota stuhla. "Počul si to?"
"Áno."
Znova. Tentokrát jasnejšie. Akoby niekto pískal. Niečo pre nich známe.
A vtedy – zo tmy, z hranice piesku a tieňa – sa vynoril malý, ufúľaný chumáč farebných pierok.
"Piko?" zašepkala Dorota.
Farebný vták, celý premočený a strapatý, sa tackal v piesku a pískal, až kým nezastal pred nimi. Zaklonil hlavu a čakal.
Marekovi sa zaleskli oči. "To nie je možné..."
Dorota už kľačala, ruky vystierala dopredu. "Piko!"
Piko zavrtel krídlami a s malým skokom pristál Dorote na kolenách. Hneď nato si začal čistiť perie, akoby sa vôbec nič nestalo.
Zatvorili oči. Obaja. Na sekundu.
"Vitaj doma," povedala Dorota potichu.
A v tichu tej noci, v teple nového ohňa a so starým priateľom v lone, svet zrazu nevyzeral až taký strašidelný.
- JK -