211. Príboj2
Noc ich vtiahla do seba bez varovania. Už to nebolo tiché kolísanie, ani mierny vietor. Príboj sa rozhodol ukázať svoju skutočnú tvár. Vlna za vlnou narážala na čln, voda prečerpávala okraje a trieštila sa im o telá. Oceán sa zmenil na živého tvora – rozvášneného, zúrivého, neľútostného. A ich čln, ich posledné útočisko, sa menil na zranenú škrupinu, ktorá sa pod jeho hnevom pomaly rozpadávala.
Dorota sa držala boku člna a jej prsty boli zovreté do kŕča. Tvár mala mokrú od slanej vody aj sĺz. Vietor jej bičoval líca, oči mala dokorán, ale v nich sa už nemihala nádej – len číra vôľa prežiť.
Marek vesloval, kričal, snažil sa udávať smer, ale už to nemalo zmysel. Každý jeho záber bol ako päsť proti hurikánu. Vlny ich hádzali ako handrové bábiky, čln sa zdvíhal a padal, vŕzgal v švíkoch, praskal.
"Voda! Voda sa dnu valí!" vykríkla Dorota, keď pocítila, ako sa im voda prelieva pod nohami.
Marek pozrel pod seba. Boli po členky vo vode. A stúpala.
Zúfalo siahol po nádobách, ktoré kedysi slúžili na vodu, teraz ich prevrátil a začal nimi vylievať. Rýchlo, prudko, ale bezmocne. Nestíhali. Voda bola rýchlejšia, silnejšia. Ich čln sa začal potápať. Jedna strana sa zaborila hlbšie.
"Marek!" zakričala Dorota, jej hlas prerezal burácanie vetra. "Čln to nezvládne!"
Marek sa rozhliadol. Ostrov bol už blízko. Skutočne blízko. Videli záblesky vĺn, ako sa lámali o breh, svetlo mesiaca sa odrážalo od mokrého piesku v diaľke.
"Musíme skočiť," zakričal.
Dorota naňho vyjavene pozrela. "Čo?!"
"Musíme!"
Rýchlo schmatol malý provizórny vak, v ktorom mali tie najdôležitejšie veci – nožíky, kúsky látky, laná z lián, kresadlo, mušle. Prevlečený cez telo, stiahnutý okolo hrude ako záchranný pás. Vzal do rúk Dorotu, pritiahol si ju.
"Drž sa ma! Nech sa stane čokoľvek, drž sa ma!" zreval a ešte raz ju objal.
Dorota ho objala tak silno, že cítil, ako sa mu jej nechty zaryli do kože. A v tej chvíli sa čln prevrátil.
Oceán ich pohltil ako nič. Marek sa ocitol pod hladinou, tlak vody mu stlačil hruď, okolo len tma, chlad a pena. Snažil sa kopnúť hore, nahmatať Dorotu. Ich ruky sa rozpojili. Cítil paniku, telo sa mykalo, pľúca kričali po vzduchu. Ale v tom chaose zachytil jej dlaň – len na sekundu, ale pevne.
Spolu sa vynorili, kašľajúc, lapajúc po dychu.
"Tu! Tu!" Marek držal Dorotu, plával s ňou, vlny ich hádzali, ale snažil sa udržať smer. Tam. K brehu. Videli piesok. Videli svetlo.
Každý pohyb bol ako boj so stenou. Každý meter výhrou. Dorota mala hlavu opretú o Marekovo rameno, držala sa jeho krku a len prežúvala slaný vzduch. Bola pri vedomí, ale slabá. A čln...
zmizol. Kdesi za nimi, pohltený tmou, sa potopil do vody ako tieň.
Konečne – piesok.
Prvé dotyky dna. Marek sa zaprel nohami. Vlna ho odhodila späť, ale znova sa vrátil. A potom ďalšia. A ďalšia. Nakoniec sa mu podarilo dostať Dorotu až k brehu, kde ich posledná vlna zhodila na mokrý piesok ako zbitých pútnikov.
Tam ostali.
Dýchanie pálilo v hrdle. Telo sa triaslo. Oceán ešte nespal – stále im šľahal vodu po členkoch. Ale boli na pevnine.
Marek sa pretočil na chrbát, zavrel oči. Cítil, ako mu piesok tlačí do chrbtice, ale bolo mu to jedno. Kašľal, zvracal vodu, lapal po vzduchu.
Dorota ležala vedľa, prikrčená, ruky okolo brucha, ale živá. Hoci v očiach mala šok.
"Si v poriadku?" zašepkal.
Prikývla. Len raz. Ale to stačilo.
Nespali. Len ležali. Cítili, ako sa im piesok lepil na tvár, do vlasov, pod nechty. Vietor sa utišoval. Vlna už len občas prišla až k nim a ustúpila. Slnko bolo ďaleko, ale svetlo mesiaca im dalo vedieť, že žijú.
Celú noc tam zostali. Mokrí, premrznutí, ale nažive. Držiac sa za ruky, zatiaľ čo okolo nich spieval oceán pieseň vyhratého boja.
A keď sa na oblohe objavili prvé záblesky úsvitu, vedeli, že sa začína niečo nové.
Ale to bude až ráno.
- JK -