21. Krik do diaľky

Dorota sedela na brehu, kolená pritlačené k hrudi, a pozorovala vlny, ktoré sa neúnavne lámali o piesok. Jej telo bolo unavené, no myseľ neprestávala pracovať. Po búrke, ktorá ju oddelila od Mareka, mala len málo možností. Nepoznaný ostrov ju neúprosne testoval. Každý krok znamenal výzvu a každý nový objav bol vykúpený hodinami driny.Na zemi vedľa nej ležali banány, ktoré si pred chvíľou stiahla z vysokého banánovníka. Neboli úplne zrelé, ale v tejto chvíli jej to bolo jedno. Už len pocit, že má čo jesť, jej dával novú nádej. Po chvíli sa jej pohľad presunul k padnutému kokosu, ktorý našla cestou späť. Ležal tam, akoby ju priamo provokoval. "Ako ťa otvorím?" zamumlala si pre seba. Zobrala ho do rúk a znova začala trieskať o skaly. Kokos vydržal bez jedinej trhlinky."Prečo to musí byť také ťažké?" povzdychla si a na okamih pustila kokos späť na zem. Sadla si a prstami si prešla cez vlasy, ktoré už dávno stratili svoj pôvodný lesk. Jej myseľ blúdila k Marekovi. "Ten by to už dávno rozlúskol," pomyslela si. Marek bol vždy ten, kto našiel praktické riešenie. Dorote chýbal – nielen kvôli jeho schopnostiam, ale aj kvôli jeho prítomnosti. Aj keď sa kedysi často hádali, cítila, že ju jeho prítomnosť upokojovala.Nechcela sa však vzdať. Opäť sa rozhliadla po okolí a jej oči upútali mušle, ktoré sa váľali na brehu. Jedna z nich mala ostrý okraj, ktorý sa jej zdal byť dostatočne pevný. "Možno to pomôže," zašepkala si. Kľakla si a zobrala mušľu do ruky. Začala ňou škrabať povrch kokosu. Šlo to pomaly, no po niekoľkých minútach usilovného snaženia, sa objavil prvý náznak praskliny. Dorota vykríkla od radosti."Áno!" povzbudila sa a pokračovala v škrabaní. Po ďalšej chvíli sa kokos poddal a jej ruka sa naplnila sladkou, chladivou tekutinou. Slastne sa napila. Bolo to ako dar z nebies. Každá kvapka ju osviežila a posilnila. Keď vypila všetku vodu, rozlúskla kokos na polovicu a začala jesť mäkkú bielu dužinu. Bolo to to najlepšie, čo za posledné dni ochutnala.Keď konečne uspokojila hlad a smäd, jej pohľad sa opäť obrátil k nebesiam. Neboli tam vtáky, len čisté modré nebo. Za celý čas nezachytila žiadne zvuky civilizácie – žiadne lietadlá, lode, dokonca ani zvieratá. Ostrov bol podozrivo tichý. Táto prázdnota ju desila.Dorota sa postavila a zrak jej padol na skalu, ktorá sa týčila nad ostrovom. Bola mohutná, takmer strašidelná, no zároveň fascinujúca. Vedela, že výstup by bol náročný, ale tiež tušila, že z vrcholu by mohla získať aspoň nejaké odpovede. "Ak tam vyleziem, možno uvidím niečo, čo mi pomôže," premýšľala nahlas. Ale čo ak nie? Čo ak na vrchole nenájde nič, len ďalšie potvrdenie, že je tu úplne sama?Myšlienka na samotu ju desila, ale rovnako ju desila aj nečinnosť. Nemohla len tak sedieť a čakať. "Musím niečo urobiť," rozhodla sa. Zobrala si svoj improvizovaný vak s banánmi, mušľu a niekoľko ostrých kúskov kameňa, ktoré by mohli slúžiť ako primitívne nástroje. Potom sa pomaly vydala na cestu k skale....Cesta bola náročná. Hustý porast ju spomaľoval, a každý krok bol výzvou. Mokré listy sa jej lepili na pokožku, tráva ju škrabala po nohách. Každý krok ju vyčerpával, no jej vnútorný hlas ju poháňal vpred. "Nemôžem sa zastaviť. Ak to vzdám, nemám žiadnu šancu," opakovala si.Keď dorazila k úpätiu skaly, zastavila sa a zalapala po dychu. Skala bola ešte vyššia, ako sa jej zdalo z diaľky. Jej povrch bol pokrytý machom a výstupky sa zdali byť klzké. Napriek tomu sa rozhodla pokúsiť sa o výstup. Dotkla sa drsného povrchu a začala pomaly liezť.Každý pohyb bol bojom. Ruky sa jej šmýkali po vlhkom machu a nohy hľadali pevné miesto, o ktoré by sa mohla oprieť. Po chvíli si všimla, že jej dýchanie je čoraz namáhavejšie. "Ešte kúsok," povzbudzovala sa. Napriek únave sa nevzdávala. Vedela, že musí vytrvať.Keď konečne dosiahla vrchol, pocítila, ako jej srdce búši od vyčerpania. Postavila sa a rozhliadla sa okolo seba. Výhľad bol úchvatný. Videla nekonečný oceán, ktorí obklopoval ostrov zo všetkých strán. Palmy a hustý les pod ňou sa zdali byť maličké.Dorota chvíľu len stála a pozorovala obzor. Hľadala čokoľvek – dym, plavidlo, signál života. Nič. Len nekonečný oceán."Som tu naozaj sama," zašepkala. Jej hlas sa stratil v tichu. Ale bolo to naozaj tak? Rozhodla sa skúsiť poslednú vec. Otočila sa smerom k oceánu a zakričala z plných pľúc: "Pomóc!" Jej výkrik sa odrazil od skaly a rozplynul sa v diaľke. Žiadna odpoveď.Na okamih pocítila bezmocnosť. Kľakla si na kolená a cítila, ako jej oči zaplavujú slzy. "Ako mám toto zvládnuť?" šepla. Ale v tom momente, keď bola najzraniteľnejšia, v jej vnútri vzplanul nový pocit. Nebola to rezignácia, ale odhodlanie."Musím nájsť cestu. Ak tu nikto nie je, musím prežiť pre seba," povedala si.Cesta späť dolu bola rovnako náročná ako výstup. Každý krok vyžadoval sústredenie a opatrnosť. Keď konečne dosiahla zem, jej nohy boli ako želé. Sadla si na zem a oprela sa o kmeň stromu. Bola vyčerpaná, ale zároveň sa cítila silnejšia. Výstup jej dal niečo, čo si nedokázala predstaviť – pocit, že aj napriek všetkému dokáže čeliť tejto výzve.

- JK -