207. Medzi bleskami
Cítili to. Ako náhle pohladenie po šiji, ktoré neprinášalo útechu, ale predzvesť. Chladný vánok, aký predtým nebol. Pomalý, tichý, no v sebe niesol vlhkosť a prísľub nepokoja.
Marek sedel pri boku člna, v ruke držal improvizované veslo a len tak ním načieral hladinu, keď ho zalial ten závan. Otočil hlavu, zacítil ho na líci – studený, cudzí, ako by do priestoru vstúpil tieň neviditeľného obra.
"Dorota," prehovoril tlmene.
Dorota, ktorá práve kontrolovala jednu z nádob s dažďovou vodou, zdvihla zrak. "Aj ty to cítiš?"
Prikývol. A v tom pohľade bolo viac než len zdieľaná skúsenosť – bol v ňom strach, očakávanie a spomienka na noc, ktorá ich takmer stála život.
Obloha na západe stmavla. Nie náhle, nie dramaticky. Ale rovnomerne, vytrvalo. Ako keď niekto postupne zhasína svetlá v miestnosti, ktorú poznáte až príliš dobre.
"Bude pršať?" spýtala sa Dorota, hoci odpoveď už poznala.
"Myslím, že áno."
Vzduch zhustol. Vetvičky palmy, ktoré si zavesili nad čln ako symbol spomienky na ostrov, sa zachveli. Voda začala meniť svoju štruktúru – už nebola sklenená, ale živá. Dvíhala sa, prelievala, pulzovala.
A potom prišiel ďaľší blesk.
Nepočuli ho. Len ho videli. Horizont osvetlilo ostré svetlo, ktoré roztrhlo oblohu do troch sekúnd na biele čriepky. Bolo to nádherné. A desivé.
Dorota sčasti zalapala po dychu. "To bolo... blízko?"
"Nie úplne. Ale nie je ďaleko," odpovedal Marek, oči stále upreté k obzoru.
Vzápätí sa ozval hrom – hlboký, dunivý, valivý. Trvalo mu celé sekundy, kým vyhasol. Vtom sa zdvihol vietor. Už nie vánok. Prúdy vzduchu sa preháňali ponad hladinu, drsné, rezavé, zúrivé. Čln sa začal kývať. Nie dramaticky, ale dostatočne, aby obom vystrelili v tele varovné signály.
Dorota sa chytila jednej z lián. "Bude to ako tá noc?" pýtala sa potichu, so stiahnutým hrdlom.
Marek pokrútil hlavou, hoci nevedel. "Zatiaľ nie. Vlnobitie sa dvíha, ale nie prudko. Nie tak, ako vtedy. Ale pripravme sa."
Ich pohľady sa stretli. Boli v nich celé svety. Strach, spomienky, láska. Marek cítil, ako mu srdce bije rýchlejšie. Každý závan vetra, každý záchvev vody bol ako úder, ako varovanie. V hlave mu prebehli desiatky obrazov – prevrátený čln, Dorota padajúca cez okraj, kŕče z ľadovej vody, ticho pod hladinou. A najmä: nič, čo by ich udržalo nad vodou.
"Vieš, čo je zvláštne?" prehovorila Dorota, zatiaľ čo držala prsty pevne okolo jedného z povrazov. "Nie je to strach zo smrti, čo ma najviac desí."
"Ale?"
"To, že ťa uvidím topiť sa. Že ťa stratím. Že nepomôžem. Že to budem musieť prežiť bez teba – aj keby len na pár sekúnd."
Marek jej stisol ruku. Hrom udrel znova, blesk ich oslepil.
"Už nikdy nechcem takú noc," zašepkala.
"Ani ja," povedal ticho. "Ale... zvládneme aj túto. Nie je ako tá."
Vlny sa zdvihli, ale len mierne. Ich čln sa kýval, nie hádzal. Vietor bol silný, no ešte to nebola búrka. Skôr varovanie. Mrazivé prsty, ktoré skúšali ich pevnosť, ale zatiaľ ich nelámali.
Zrazu – ako blesk, ale vo vnútri – Marek si spomenul na pascu.
"Ryby!" vyskočil.
"Čo?" Dorota sa preľakla.
"Tá pasca, čo som dnes spustil...vytiahnem ju aby nám pri hádzaní člnom nezmizla."
Bez slova sa načiahol po lane a začal pomaly vyťahovať pascu. Dorota sa postavila vedľa neho, držiac ho okolo pása pre istotu, aby nestratil rovnováhu. Vlny sa síce len kolísali, ale predsa len – voda bola teraz nebezpečná.
Keď pascu konečne vytiahli, zajasali obaja.
Bola plná.
Sedem, možno osem menších rýb, jedna veľká, čo sa ledva zmestila dnu. Ryby sa zmietali, špliechali slanú vodu do člna, ich šupiny sa leskli v bielych zábleskoch oblohy.
"To je dar," povedala Dorota.
"Zázrak," prikývol Marek.
Otočil pascu, zapečatil ju silnejším povrazom, ponoril ju opäť pod hladinu, ale len tak, aby visela na lane a ryby zostali nažive. Voda ich ochladí, udrží čerstvé. Nebude treba hneď všetko skonzumovať.
A potom – ako mávnutím ruky – sa vietor zlomil.
Nie náhle. Postupne. Ako keby príroda skončila s ostrým výsluchom a rozhodla sa, že ešte chvíľu počká. Chladný vzduch sa pomaly zmenil na vlhký, no teplejší. Vlasy im už neplieskali o tvár. Oceán znova nadobudol rytmus.
Búrka sa vzdialila.
Blesky ostali. Obloha žiarila, akoby sa niekto rozhodol roztrhať ju na kusy svetlom. Jeden za druhým osvetľovali oceán, čln, ich tváre. Hromy sa ozývali čoraz slabšie. Ako bubny z veľkej diaľky.
"Nezasiahne nás," povedal Marek a Dorota prikývla.
Sadli si bok po boku, prikrčení, unavení, ale pokojní.
"Je to nádherné," zašepkala Dorota, keď blesk rozžiaril celé nebo a osvetlil ich čln ako javisko.
"A desivé," dodal Marek.
"Presne ako život."
A tak sedeli, objímajúc sa v tichu, zatiaľ čo nad nimi tancovalo svetlo búrky, ktorá ich minula. Tentoraz.
A možno zajtra zasa nie.
Ale dnes... dnes ešte žili.
A oceán ich len kolísal – nie pohlcoval.
- JK -