204. Rybársky deň

Ráno prišlo bez fanfár, ale s jemnou eleganciou. Vlny hladili boky člna ako ospalý pes nohy svojho pána. Obloha bola zatiahnutá oparom, ktorý sa pomaly rozplýval pod náporom prvých lúčov slnka. Oceán sa trblietal v tisícoch odtieňov modrej, od kalnej oceľovej pri hladine až po krištáľovo svetlú na horizonte. V tej nekonečnej prázdnote, kde sa všetko miešalo so všetkým, plával ich čln – malý, krehký a zároveň pevný ako ich vôľa.
Marek sa prebudil ako prvý. Oči mu otvoril ten istý rytmus, na ktorý si za tie mesiace zvykol – jemný šepot vĺn. Sedel už chvíľu ticho, kým sa Dorota ešte jemne prehadzovala v spánku, prikrytá tenkou prikrývkou z palmových listov. Pozoroval, ako jej hruď pokojne stúpa a klesá a vnímal teplo jej prítomnosti ako prístav v nekonečnom mori.
Bez slova sa natiahol po improvizované lano a začal ho pomaly vyťahovať z vody. Bola to pasca, ktorú splietol z lian ešte pred odchodom z ostrova – jednoduchá klietka s menším otvorom vpredu a nastraženým kokosovým vnútrom. Včera, hneď po východe slnka, ju spustil pod hladinu, zavesil ju na bok člna a modlil sa, že oceán bude štedrý.
Teraz, s každým ťahom, cítil jemný odpor. A keď sa klietka konečne vynorila na hladinu, zablysli sa v nej tri malé ryby – dve strieborné a jedna tmavomodrá, so žltkastým chvostom.
"Dorota," zašepkal, ako keby ju nechcel prebudiť, ale zároveň chcel, aby tú chvíľu zažila s ním.
Otvorila oči a ihneď sa posadila. Keď uvidela úlovok, usmiala sa. Nie pre veľkosť koristi, ale pre význam tej chvíle.
"Máme jedlo," povedal Marek a pozrel na ňu s tým zvláštnym pohľadom, ktorý bol niekde medzi pýchou a úľavou.
"Znamená to, že sa vieme o seba postarať. Aj tu," prikývla Dorota a natiahla sa po vodu.
Raňajky boli skromné – polovica jedného banánu, pár dúškov kokosovej vody a zohriata ryba. Malý plamienok, ktorý Marek dokázal udržať v jednej z nádob, im dovolil tepelne ju upraviť. Nie pre chuť, ale kvôli istote. Boli opatrní. Príliš opatrní.
Každý pohyb na člne bol premyslený, každé rozhodnutie zvážené. Voda bola vzácnosť. Mali niekoľko nádob s dažďovou vodou, ktoré zatiaľ držali. Zásoby riedili pomaly – aj kvôli Dorotinmu stavu. A hoci bola ešte len v prvých mesiacoch tehotenstva, obaja vedeli, že telo si bude brať viac, ako si môžu dovoliť stratiť.
Dopoludnie strávili tichom. Dorota si spievala tichú melódiu, ktorú si pamätala z detstva, zatiaľ čo Marek opravoval poškodený koniec lana a kontroloval pascu. Potom sa len tak uložili, zrakom sledovali horizont. A tam... nič. Už ani náznak ostrova. Ani bodka.
Len čistá, nehybná modrá.
"Zmizol úplne," povedala Dorota potichu, akoby ho ešte mohla vyvolať späť len tým, že ho pomenuje.
"To je dobre," povedal Marek.
"Prečo?"
"Lebo inak by sme pokúšali osud. A možno by sme sa chceli otočiť."
Dorota prikývla. Vedela, že má pravdu. Ostrov bol ich skúškou, ich väzením aj ich domovom. Ale nie je návratu, keď raz vykročíš na cestu. Nie ak ideš vpred z presvedčenia, nie zo zúfalstva.
Obedovali v tichosti. Každý zjedol jednu z ulovených rýb, zvyšnú si nechali na večer. Pritom opäť preberali, ako dlho môžu vydržať. Mali ešte kokosy, trochu sušených rýb, krabov, osem banánov, soľ, niekoľko čerstvých palmových listov. A hlavne – vodu. Ak by prišla búrka, naplnili by si nádoby. Ak nie, museli dúfať v zázrak, alebo prežiť na kvapkách z fólie.
Popoludní si Dorota ľahla. Nohy si skrútila pod seba, hlavu oprela o Marekovo stehno. On len tak sedel, sledoval horizont, prstami jej prechádzal po vlasoch a každú chvíľu kontroloval kompas. Sever ukazoval stále rovnako. No smerovali naozaj tam?
"Myslíš, že nájdeme pevninu?" spýtala sa, keď sa zobudila z krátkeho spánku.
"Myslím, že nájdeme to, čo máme nájsť."
"To nie je odpoveď," usmiala sa.
"Lepšia než lož," usmial sa späť.
Večer prišiel rovnako pokojne ako ráno. Slnko zapadalo pomaly, nebom sa prelievali odtiene oranžovej a ružovej, až kým celá obloha nevyzerala ako rozpustený akvarel. Vlny sa spomalili, hladina stíchla. Z člna sa stal ostrovček v nekonečnom tichu. Ich nový ostrov.
Marek vytiahol poslednú rybu. Očistil ju, rozdelil. Jedli mlčky. Nie zo smútku. Ale z úcty. K tomuto dňu, k tomuto tichu, k tomu, že ešte sú – spolu, živí, silní.
Keď si líhali, Dorota sa pritúlila k Marekovi. Jej dlaň spočinula na jeho hrudi, jeho dlaň na jej bruchu.
"Zajtra znova hodím pascu," povedal.
"A ja ti pomôžem," zašepkala.
"Maličký alebo maličká tiež," dodal s úsmevom.
Ticho. Potom spánok.
A nad nimi len hviezdy, ktoré sa pozerali na čln, čo sa kymácal medzi dvoma svetmi. A možno aj niečo viac. Možno ich už niekto sledoval. Možno niečo čakalo za horizontom.
Ale dnes ešte nie.
Dnes bol deň ticha. A istoty, že prežiť sa dá aj v prázdnote. Kým sú spolu.
- JK -