203. Bodka za horizontom

Vlny dnes šepkali. Nehučali, nevrčali, nevyhadzovali čln do výšky ako zranenú šelmu. Iba sa jemne kolísali pod hladinou, akoby aj ony vedeli, že tento deň má patriť tichu. A ticho si ich našlo. Ako jemná hmla. Ako clivý pohľad do diaľky, ktorá nič nesľubuje a zároveň všetko skrýva.
Dorota si pospevovala. Sedela skrútená na okraji člnu, nohy pod sebou, dlaňami sa opierala o okraj a do sveta posielala melódiu bez slov. Bola to jednoduchá, pokojná pieseň, čo pripomínala detstvo, kolísku, sen, ktorý sa rozpúšťa s ranným svetlom. Jej hlas sa miešal s vetrom, sem-tam ju prerušil výdych, inokedy len ticho prešla do hmkania. Ale v tej piesni bolo všetko.
Marek sa na ňu díval. Sedel o pár krokov ďalej, pri malej konštrukcii z plastovej fólie, ktorú každé ráno skladal nad miskou zo škrupiny, aby zachytil čo najviac kondenzovanej vody. Kvapky padali pomaly, ale pravidelne. Boli ich jediným zdrojom. Dážď zatiaľ neprišiel. Ani včera. Ani dnes.
"Vieš, že sme ho vôbec nevideli?" povedala zrazu Dorota. Jej hlas bol jemný, ale v ňom zaznieval tieň, ktorý nezanikol ani vo vetre.
Marek sa zamračil. "Koho?"
"Pika. V deň odchodu. Ani keď sme sa lúčili... neukázal sa. Ani raz."
Zrazu to Marekovi došlo. Tá neprítomnosť, ten zvláštny pokoj posledných dní... niečo v ňom chýbalo. Farebné pierka. Rozkrákaný pozdrav. Hravé poskakovanie po ramenách. Piko.
"Myslíš, že nás opustil?" spýtal sa potichu, aj keď už poznal odpoveď.
Dorota len pokrútila hlavou. "Nie. Myslím, že nás nechal ísť."
Slová dopadli do člnu ako kamienky do stojatej vody. Vytvorili kruhy, ktoré sa ticho rozšírili v ich srdciach.
Ostrov už dávno nevideli. Ráno bol ešte na obzore – malá rozmazaná silueta, kúsok zeme, čo sa topil vo vzdialenosti. Teraz, popoludní, bol už len spomienkou. Marek sa ho pokúsil nájsť pohľadom, ale za nimi bola len hladina. Voda. Ticho. Nekonečno.
"Ako ďaleko sme, myslíš?" spýtala sa Dorota.
"Dosť na to, aby sme sa nevrátili. Ale nie dosť, aby sme vedeli, kam ideme."
Obaja sa zasmiali. Krátko. Trpko. Potom Dorota vytiahla jeden z banánov. Boli ešte žlté, ale niektoré už začínali mäknúť. Museli ich jesť s rozumom. Polovicu si odložila, druhú pomaly okusovala. Potom podala Marekovi kúsok.
"Zajtra bude menej," povedala.
"Ja viem," prikývol.
"A pozajtra možno ešte menej."
"Ale ak bude voda, zvládneme to."
Dorota prikývla, ale jej pohľad zamieril do diaľky. Zrakom skúmala horizont, akoby tam čakala zázrak. Akoby v diaľke mohol niekto mávať. Ale nič tam nebolo. Len vietor ako nádych neviditeľného obra.
"Je to čudné," povedala po chvíli. "Cítim, že by som sa mala tešiť. Sme preč. Opustili sme ostrov. Smerujeme k budúcnosti. Ale... mám v sebe prázdno."
Marek zvesil hlavu. Vedel, čo cíti. Mal to v sebe tiež. Ako keby ich telo sedelo v člne, ale ich duša sa ešte stále prechádzala medzi palmami, ešte stále držala v rukách piesok toho brehu, ešte stále vdychovala vôňu ohňa, mokrého lístia, krabov, spánku pod hviezdami.
"Možno ostrov nebol len miestom, kde sme prežili," povedal pomaly. "Možno sa stal súčasťou nás. Nie len pozadím. Ale niečím, čo nás zmenilo."
Dorota si položila ruku na brucho. "A niečím, kde sa začal ďalší život."
Chvíľu mlčali. Nad nimi sa obloha začala zahaľovať do večernej žiary. Slnko klesalo pomaly, ale neúprosne. Obloha menila farby – z modrej do oranžovej, z oranžovej do ružovej. A vietor zoslabol. Aj vlny sa utíšili.
Marek pozrel na improvizovaný kompas. Stále ukazoval sever. Aspoň niečo bolo isté. Aspoň jedna ihla, ktorá sa netočila dokola ako ich myšlienky.
"Vieš, čo je najhoršie?" prehovorila znova Dorota. "Že už nič nepočuť. Žiadne zvuky lesa. Žiadne šumy. Žiadne praskanie ohňa. Len voda. A ticho."
"Je to ako vákuum. Ako čakanie na niečo, čo možno nikdy nepríde."
"Ale my musíme veriť, že príde."
Marek prikývol, ale v jeho očiach bolo cítiť nepokoj. Ruky mal unavené, plecia napäté. Z člnu už nebolo úniku. Nemohli sa otočiť. Nemohli zastaviť. Jediné, čo mohli, bolo ísť ďalej.
Večer dorazil ticho. Ako tieň, čo padá cez obzor. Marek si ľahol vedľa Doroty, držal ju za ruku. Ich telá sa jemne dotýkali, dýchali rovnaký vzduch, počúvali rovnaké šumenie vĺn.
"Zajtra bude nový deň," povedal potichu.
"Možno nájdeme odpoveď."
"A možno len ďalšiu otázku."
"Ale budeme spolu."
A s tým si obaja zatvorili oči.
Kým ich čln ticho plával tmou, zatiaľ čo niekde ďaleko v oceáne mizla posledná bodka ostrova, ktorý ich zmenil, stratili sa v objatí noci. V nádeji. A v láske, ktorá prežila všetko – aj samotu, aj stratu, aj ticho. A možno práve preto mohla ísť ďalej.
K severu. Tam, kde ešte nikto z nich nikdy nebol.
- JK -