201. Odchod

Úsvit bol pomalý a nežný, ako keby aj slnko chápalo, že dnešné ráno si zaslúži byť tichšie, jemnejšie, plné pokoja. Bledoružová žiara sa rozplývala nad horizontom a palmy sa ešte len začínali prebúdzať svojim nesmelým šumom. V jaskyni vládol pokoj, až kým sa Marek pomaly neprebudil. Chvíľu len tak ležal a počúval tlkot jej srdca, to jemné, pravidelné dýchanie, ktoré mu v posledných mesiacoch nahrádzalo všetko – hodiny, kalendár, zmysel.
Jeho pohľad klesol na jej brucho. Už nebolo len jemným zaoblením, ale skutočným dôkazom nového života. Bolo to zvláštne… vedel, že od momentu, keď to zistili, sa všetko zmenilo. Ostrov sa stal niečím viac ako len miestom prežitia. Stal sa ich domovom. A teraz ho opúšťali.
Dlhé minúty sa nevedel odtrhnúť od jej spánku. Jej rysy boli uvoľnené, tvár ožiarená ranným svetlom, no predsa jemne poblednutá – únava posledných dní si vyberala daň. Pohladil jej líce chrbtom prstov a zašepkal:
"Dorotka…"
Zamrvila sa, zamrkala očami a pozrela naňho. Úsmev, ktorý mu venovala, bol síce ešte ospalý, ale plný lásky. Natiahla ruku k jeho lícu a on sa k nej zohol, pobozkal ju do vlasov.
"Už je čas?" zašepkala.
"Áno. Ale nemusíme sa ponáhľať."
Obliekli sa a v tichosti zbalili posledné veci. Batohy už boli pripravené, čln plný zásob, ale oni dvaja si dali čas. Vzali si ešte chvíľku len pre seba.
Vyšli z jaskyne a stúpali hore k jazierku. Tam, kde kedysi stáli so strachom, teraz kráčali so zvláštnym pokojom. Voda bola tichá, len občas sa zachvela, keď sa v nej odrazilo ranné svetlo. Vyzliekli sa a v tichosti vošli dnu.
Umývali sa pomaly, opatrne. Dorota si nabrala vodu do dlaní a priložila ju na čelo, na šiju, na svoje bruško. Marek jej pomáhal, dotýkal sa jej ako chrámu – s úctou a bázňou.
"Nechajme tu všetko, čo nepotrebujeme," povedala potichu.
"A vezmime si len to, čo je naše," dodal Marek a dotkol sa jej brucha.
Potom sa ruka v ruke vybrali pod skalu. Miesto, ktoré pre Mareka bolo azylom, majákom, miestom nádeje. Denne sa sem vracal, aby sledoval horizont, aby veril, že raz príde deň, kedy sa odtiaľto dostanú. A ten deň dnes konečne prišiel.
Zastali pri skalnom útvare, kde pod previsom stekala dažďová voda do malej jamky, ktorú kedysi Marek upravil na pascu pre ryby. Pozrel dnu – bola prázdna. Pokrútil hlavou, vzal kamene a konáre a celú pascu rozobral.
"Nech tu nič nezostane… Nech tu nič netrpí," povedal.
Dorota mu položila ruku na rameno. Obaja cítili zvláštnu nostalgiu – nie smútok, ale akúsi vážnosť okamihu. Ostrov im vzal veľa, ale dal ešte viac. A teraz odchádzali. So životom v sebe, so spomienkami, ktoré sa navždy vpísali do ich duší.
Pomaly zišli na pláž. Tam stál čln. Uviazaný medzi dvoma kameňmi, pripravený. V jeho vnútri ležali zásoby, ktoré si pripravovali celé dlhé dni – sušené ryby, kokosové orechy, nádoby s dažďovou vodou, prikrývky, nástroje… a nádej.
Dorota si sadla do člnu opatrne, Marek jej pomohol. Položil jej vankúš z palmových listov pod chrbát, pritiahol dečku z machu k nohám. Pozreli si do očí. Nebola tam panika, ani strach. Len vďačnosť.
Objali sa. Dlho, silno. A keď sa ich pery stretli v hlbokom bozku, obaja vedeli, že to je bozk za všetky dni na ostrove, za všetky slzy, smiech, zimy, dažde, búrky… aj za lásku, ktorá v nich narástla ako plameň.
"Pripravená?" spýtal sa, keď jej ruku jemne pustil.
"S tebou vždy," odpovedala s úsmevom.
Marek sa zohol, uvoľnil čln z kotvenia a začal ho tlačiť do plytkej vody. Chodidlá mu mizli v piesku, chrbát sa mu napínal pod váhou, no išiel vpred. Vlny ho chladili, spomaľovali, no neváhal. Dorota sledovala každý jeho pohyb, každý pohľad.
Keď bol čln hlbšie a Marek po pás vo vode, ešte raz sa obzrel. Ostrov za jeho chrbtom stál ticho, ale nie nepriateľsky. Skôr ako strážca, ktorý ich vyprevádzal.
A potom Marek naskočil do člna. Voda vyšplechla, čln sa zakolísal, ale ustálil. Dorota ho chytila za ruku.
"Ideme domov?" spýtala sa.
"Nie… domov berieme so sebou," odpovedal jej ticho.
A tak, zatiaľ čo ich čln začal prekonávať príboj, Marek pevne držal veslá, Dorota držala jeho ruku a vlnu po vlne sa od ostrova vzďaľovali. Nie s bolesťou, ale s pokojom.
Pretože vedeli, že prežili. A že začína niečo nové.
- JK -