200. Posledný deň

Zobudili sa ešte skôr, než sa slnko vynorilo spod obzoru. V jaskyni bolo ticho, len niekde z diaľky zaznieval občasný šum oceánu a monotónne šepkanie vetra, ktorý sa preháňal korunami paliem. Dorota otvorila oči ako prvá. Vzduch bol iný. Nebol to len obyčajný ranný chlad, bol v ňom náznak zmeny. Ako keď niečo končí – nie s úzkosťou, ale s pokojom. Marek vedľa nej spal pokojne, no akoby aj on podvedome cítil to isté. Za tie mesiace na ostrove sa medzi nimi vytvorilo tiché puto, ktoré už nepotrebovalo slová.
O pár minút neskôr sa Marek posadil a mlčky si s ňou vymenil pohľad. V tom pohľade bolo všetko – radosť, smútok, strach aj nádej. Vedeli to obaja. Dnes bol ich posledný deň na tomto ostrove. Zajtra ráno, pri prvom svite, vyrazia na cestu. Nie preto, že by museli. Ale preto, že boli pripravení.
Marek bez slova vstal a šiel skontrolovať loď. Už dávnejšie ju vytiahli bližšie na pláž, kde bol pokojnejší prístup k vode. Bola tam ukotvená medzi dvoma kmeňmi a prekrytá palmovými listami, ako by ešte nebola pripravená na rozlúčku. No ona bola. Marek postupne prekontroloval každý povraz, každý uzol, každý kúsok konštrukcie. Dotýkal sa dreva, akoby sa lúčil s priateľom. Lano, ktoré Dorota plietla celé týždne, bolo pevne upevnené. Napriek improvizácii bola loď dôsledne pripravená. Boli tam nádoby s vodou, sušené ryby, nasolené krabie mäso, dokonca aj niekoľko kokosov a banánov.
Medzitým Dorota zapálila oheň a pripravila posledné ostrovné raňajky. Krabie mäso s kúskami rýb a čerstvé kokosové mlieko. Sadli si spolu na ich obľúbený kameň pri vchode do jaskyne a jedli mlčky, akoby chceli nechať ticho dohovoriť za nich. Keď dojedli, usmiali sa na seba a bez akéhokoľvek plánovania vedeli, ako bude tento deň vyzerať.
Zvyšok dňa strávili na pláži. Sedeli v tieni paliem, pozorovali šíri oceán, na ktorom sa v diaľke vlnili biele hrebene. Slnko pálilo, no dnes im to nevadilo. Hrali sa s pieskom, obkresľovali svoje telá, kreslili naň obrázky, ktoré hneď potom oceán spláchol. Smiali sa spomienkam – na prvé milovanie, na varanov a na toho, ktorému dali meno, na búrky, ktoré prežili schúlení v jaskyni, na nezmyselné hádky a na chvíle, keď sa len tak dívali na hviezdy.
"Pamätáš sa, keď si mi povedala, že by si radšej zjedla kamene, než moje ryby?" zasmial sa Marek.
"Pamätám. A teraz by som jedla tvoje ryby aj celý rok," usmiala sa Dorota, zatiaľ čo jej vlasy povieval vietor.
"A ten deň, keď si ma omylom skoro trafila kokosom, lebo si ma chcela privolať…"
"Omylom?" pozrela naňho s hraným údivom. "To bol veľmi presne mierený varovný výstrel."
Slnko klesalo. S ním aj ich posledné chvíle v tomto kúsku sveta, ktorý bol taký drsný, no stal sa im domovom.
Keď sa začalo stmievať, vyšli k jazierku nad jaskyňou. Miesto ich prvého pohľadu, ich prvého skutočného porozumenia. Dnes bolo ticho. Len voda šumela medzi kameňmi a listy sa pohybovali v jemnom večernom vánku. Vyzliekli sa, ako to už robili mnohokrát, no dnes to bolo iné. Bolo to ako posledný tanec, posledné zbohom tomu všetkému, čo prežili. Voda bola chladivá, osviežujúca. Ich telá sa spojili v objatí, v pomalom, nežnom pohybe, akoby chceli udržať túto chvíľu navždy.
Keď sa vrátili späť k pláži, založili si posledný oheň. Drevo zapraskalo, iskry lietali do výšky a Dorota sedela zabalená v Marekovej košeli. Sedeli vedľa seba, ich prsty sa preplietali.
"Vieš, čo mi bude chýbať?" spýtala sa.
"Povedz."
"To ticho. To úplne, úplne čisté ticho. Žiadne správy, žiadne telefóny, žiadne autá. Len život. Skutočný život."
Marek mlčal, ale stisol jej ruku. Vedel, že aj jemu to bude chýbať. Ostrov ich zlomil, potom ich znova postavil. Zobral im ilúzie, ale dal im niečo, čo nemali ani tušenie, že hľadajú.
"Zajtra nás čaká oceán," povedal po chvíli. "Možno dni plné slnka, možno búrky, možno ticho, možno vlny. Ale hlavne... pohyb. Cesta."
Dorota si položila hlavu na jeho rameno. "Kým budeme spolu, zvládneme to. Aj keby sme sa znova stratili..."
"Tak sa opäť nájdeme," doplnil ju.
Sedeli ešte dlho. Nad nimi žiarili hviezdy, vietor sa upokojil, oheň tlel. V tej chvíli sa ostrov stal len tichým pozadím ich príbehu, ktorý sa neskončil – len začal novú kapitolu.
A zajtra ráno, keď slnko opäť vyjde, urobia prvý krok do neznáma. Spolu.
- JK -