2. Hĺbka ticha

Marek sa zhlboka nadýchol, keď voda začala stúpať k jeho nohám. Prsty sa mu kŕčovito snažili uchytiť sponu bezpečnostného pásu, no stále sa kĺzali po mokrom povrchu. Voda bola ľadová, prenikala cez jeho oblečenie ako nože a pripomínala mu, že čas sa rýchlo míňa."Nie teraz. Ešte nie," opakoval si v duchu.Kabína lietadla bola plná chaosu a vody. Nárazy motora utíchli, no stále počul zvuky praskajúceho kovu a syčanie, ako voda vnikala dnu. Všetko bolo tmavé, svetlo zhaslo, akoby sa lietadlo rozhodlo, že viac nebude bojovať."Nemôžem tu zostať," jeho vnútorný hlas kričal, no telo ho zrádzalo. Hruď mu stláčal pocit, akoby na neho niekto položil ťažké závažie. "Mám na to. Musím mať," presviedčal sa, no panika sa mu zakrádala do mysle.Keď voda stúpala k jeho bokom, Marekovi hlavou prebleskli obrazy. Jeho mama, ktorá na neho vždy čakala s večerou na stole. Jeho brat, ktorý mu povedal, aby si "užil výlet". Jeho najlepší kamarát, ktorý mu hovoril, že by si mal konečne niekoho nájsť."Nikdy ich už neuvidím," prebleslo mu hlavou, a tá myšlienka ho takmer úplne ochromila. Cítil, ako sa mu do očí tlačia slzy, no namiesto toho, aby sa rozplakal, jeho strach sa zmenil na čistý adrenalín."Dorota," šepol. Jej meno mu náhle prišlo na jazyk. Bol to zvláštny moment, keď si uvedomil, že práve ona je to jediné, čo ho tu drží. "Kde je? Je v poriadku? Dostať ju odtiaľto bolo mojou úlohou."Zápasil s pásom, prsty mal skrehnuté a mokré. Spona sa nepoddávala. Voda mu už stúpala cez hruď a on cítil, ako mu srdce búši tak silno, že si myslel, že mu vyskočí z hrude."Nie som slabý. Nie som ten, kto to vzdá." Každý nový pokus bol sprevádzaný výkrikom v hlave, no pás sa ani nepohol.Vonku sa Dorota držala kusu plávajúceho trupu. Dýchala prudko, takmer až hystericky. Každý nádych bol ako boj, akoby voda okolo nej bola nepriateľ, ktorý sa ju snažil stiahnuť späť.Vedľa nej bol pilot. Jeho tvár bola bledá a z úst mu tiekla krv, no stále sa snažil udržať nad hladinou. Jeho oči boli plné bolesti, no napriek tomu v nich Dorota videla odhodlanie."Musím späť," povedal a Dorota na neho len nemo zízala.Pozrela na lietadlo. Bubliny stúpali k hladine, akoby to lietadlo vydychovalo svoje posledné výdychy. Spomenula si na Mareka. Predstavila si jeho pohľad – ten zatrpknutý, sarkastický výraz, ktorým ju obdaril vždy, keď povedala niečo, čo ho urazilo."Je tam," prebleslo jej hlavou. No vzápätí pocítila, ako jej telo zaplavuje číry strach. Nemohla. Nemohla sa vrátiť dovnútra."Ak zomrie, je to jeho chyba," snažila sa presvedčiť samu seba, no hrdlo sa jej zvieralo. "Snažila som sa. Všetko som spravila."Ale vedela, že je to lož."Je to nemožné. Nikto by to nedokázal.""Je to spravodlivé? Mala som sa vrátiť?""Marek, prežiješ? Prosím, preži."Pozrela na pilota. Vedela, že on pôjde. Videla to na jeho tvári. Napriek bolesti a zraneniu sa rozlúčil s Dorotou jediným pohľadom. A potom zmizol pod hladinou.Marek už takmer stratil vedomie. Voda mu stúpala nad bradu. Bojoval o posledné sekundy kyslíka. "Takto končíš?" šepkal si v mysli, keď zrazu zacítil pohyb.Pilot sa dostal k nemu. Jeho tvár bola stiahnutá bolesťou, ale jeho ruky boli pevné. Bez slova siahol po sponu pásu a jediným pohybom ho odopol.Marek sa cítil, akoby mu niekto daroval druhú šancu. Cez hmlu sa snažil pilotovi pomôcť, no jeho telo už nevládalo. Viditeľnosť bola zlá, kabína sa zapĺňala tmou.Pilot sa snažil vytiahnuť Mareka, ale jeho telo zlyhávalo. Z posledného výdychu sa nadýchol vody, zakliesnil sa medzi sedadlami a zmizol.Marek sa konečne dostal na hladinu.Dorota ho videla. Jeho kašľanie, boj o každý nádych. Bez slova ho chytila a pomohla mu k plávajúcemu trupu. Obaja sa držali a ticho pozorovali, ako ich lietadlo mizne v hlbinách.Nikto nehovoril...."Nikdy mu to nepoviem." Bežalo v hlave Dorote. Odpoveď prečo, zostala pod hladinou.

- JK -