198. Cesta úcty, cesta návratu

Ráno bolo tiché a vlhké. Hmla sa ešte prevaľovala cez úpätie výšin, listy šepkali pod váhou rosy a oceán lenivo dýchal. Marek vstal ako prvý. Už dávno nemal potrebu prespávať celú noc – v jeho tele sa prebúdzal akýsi prastarý inštinkt, ktorý mu nedovolil spať viac než pár hodín. Dorotu však nechal oddychovať. Jej telo si to zaslúžilo.
Kým sa slnko ešte len začínalo plaziť nad horizont, pripravil pečené kraby, ktoré večer nachytal do pasce. Jedného zabalil do palmového listu. Keď sa Dorota zobudila, dva zjedli spolu – s kúskami banánu a trochou usušenej riasy. Pikovi ponúkli jadierka z ovocia. S chuťou ich zobol a potom im zosadol na rameno, akoby bol pripravený ísť s nimi.
"Ideme?" opýtala sa Dorota potichu. Mala na sebe tenký kus látky prepletený lianami ako opasok, pod ktorým sa jej už jemne črtalo bruško. Ruka jej po ňom prešla len na okamih – ako záblesk materinskej nežnosti, ktorú si ešte sama len zvykala priznávať. Jej noha bola už úplne v poriadku. Nekrívala, nebola slabá, a jej krok bol pevný.
Marek prikývol a podal jej balík so zvyškom jedla. "Cesta bude dlhá. Ale stojí za to."
Vyrazili krátko po úsvite. Kráčali mlčky, no to ticho bolo príjemné – nieslo v sebe všetko nevypovedané. Chodník už poznali naspamäť, aj keď ho pred nimi vytvorila len ich vlastná minulosť. Prešli okolo jazierka, kde sa kedysi ukrývali pred dažďom, minuli záhradu, kde teraz rástli len zvyšky ich nádeje a napokon prešli aj miestom, kde kedysi Dorote spadol na nohu strom.
A tam sa na chvíľu zastavili.
"Pamätáš si?" spýtala sa Dorota.
Marek prikývol. "Pamätám si každý tvoj výkrik. Každý kameň, cez ktorý som ťa niesol."
Zavládlo krátke ticho. Potom sa Dorota dotkla svojho brucha.
"Teraz už viem... prečo si to všetko zvládol. Vtedy som tomu neverila. Ale dnes viem, že by si zvládol čokoľvek."
Marek sa usmial. "Zvládol by som to znova. Každý deň."
Cesta ich zaviedla až k pamätníku. Veľký kameň, ktorý stál ako mĺkvy strážca medzi stromami, bol dnes iný. Možno kvôli tomu, čo pri ňom spočívalo.
Pred ním ležal malý hrob. Jednoduchý, bez ozdôb. Len urovnaná hlina a provizórny kríž, ktorý Marek zhotovil zo skrížených palíc. Dnes však so sebou niesol aj kúsok uhlíka a starostlivo, jemne, ako keď píše niečo na čelo človeka, napísal na vodorovnú časť kríža:
TU ODPOČÍVA NEZNÁMY PÁN
ČLOVEK, KTORÝ STRATIL ČO HĽADAL
Potom si obaja kľakli. Dorota sa dotkla zeme, položila tam jeden z banánov a lístok s tichým "Ďakujeme". Ani nevedela, čo presne tým myslela – možno za jeho príbeh, možno za ten čln, čo im po ňom zostal. Možno len za to, že bol človekom. Chybujúcim. Slabým. Ale človekom. Človekom, ktorý sa ju snažil zabiť, napadol ju - no teraz po dotyku smrti je všetko zlé odpustené.
Zostali tam dlhé minúty. Nespievali, nehovorili. Len v tichu vzdali hold niekomu, koho poznali len na hrane života a šialenstva. A potom, keď slnko vystúpilo vyššie, pokračovali ďalej.
Starcova jaskyňa pôsobila inak. Prázdnejšie. Mŕtvo. Ale nie desivo. Skôr ako miesto, kde sa konečne všetko vyrozprávalo.
Prehľadávali jeho veci dôkladne. Zobrali, čo mohli – nádoby na vodu z kokosových škrupín, hlinené džbány na uskladnenie sušených rýb, kopu soli v úložnom výklenku, z ktorej sa ešte dalo čerpať. Dorota našla starý náhrdelník s kovovým príveskom. Po otvorení v ňom bola fotografia ženy. Jemná tvár s úsmevom – láska, ktorá ho zmenila, aj zničila.
"Myslíš, že to bola ona?" spýtala sa Dorota.
Marek si to len mlčky vzal do ruky. "Neviem. Ale myslím... že ho milovala. A on ju tiež. Len to tu nezvládli."
Našli aj veľký nôž s pevnou rukoväťou, dva oštepy s hrotmi z kameňa. Pevné. Dobre spravené. Zobrali aj tie. Loďka bola ukotvená pri brehu – jednoduchá, ale solídna. Drevená konštrukcia bola stále pevná. Marek si ju obzrel, prešiel prstami po trupe a pokýval hlavou.
"Dá sa s ňou ísť. Lepšie ako s naším vorom."
Dorota prikývla. "Odplavme sa k nám. Nech už to máme za sebou."
Naložili všetko, čo potrebovali – nádoby, soľ, oštepy, banány, aj zvyšky sušených krabov. Loďka sa pomaly odlepila od brehu, slnko už klesalo. Dorota sedela vpredu, ruku mala položenú na bruchu. Marek vesloval ticho. Vietor ich poháňal späť, oceán bolo pokojný, hladký ako sklo.
Cesta späť bola tichá. Nikto nehovoril, nikto sa nepýtal. Len v diaľke sa vlnil obzor a slnko sa doň pomaly zarezávalo ako čepeľ z ohňa.
Keď sa blížili k svojej strane ostrova, všetko sa zafarbilo do oranžova. Šum vĺn ticho spieval, vietor rozfúkal hladinu a obloha sa rozžiarila tisíckami farieb. Dorota sa obrátila dozadu, pohľad jej spočinul na Marekovi, ktorý vesloval s tichým odhodlaním. Piko poskakoval po okraji loďky, akoby aj on cítil, že niečo sa uzatvára.
A keď sa konečne dotkli piesku, keď sa ich nohy opäť dotkli vlastného brehu, obaja sa otočili a pozreli na obzor. Tam, kde slnko pomaly mizlo za horizontom.
A bol to najkrajší západ slnka, aký kedy videli.
Pretože za ním nezostal len deň – ale aj minulosť. A pred nimi... bol opäť nový začiatok.
- JK -