196. Upozornenie

"Platí to, čo som povedal," povedal Marek rozhodne, len čo otvoril oči do šera jaskyne, v ktorej prespali ďalšiu nepokojnú noc. Jeho hlas bol tvrdý, jasný a Dorota sa len mlčky prikrčila, keď ho počula. Vedela, že ráno bude patriť rozlúčke.
Marek sa už obliekal. Rýchlo si uviazal šnúru okolo opaska, skontroloval nožík z mušle a pribalil si trochu sušeného ovocia, ktoré večer pripravila Dorota. Zvyšok zjedol ešte predtým, než stihla čokoľvek povedať.
"Ty pôjdeš hore na skalu. Zober aj oštep. Ak by sa niečo stalo..." nedopovedal. Len sa na ňu zadíval tak vážne, až jej prebehli zimomriavky po celom tele.
"Nebojíš sa, že sa stratím alebo spadnem?" prehodila s pokusom o úsmev, no ten sa v ňom ihneď stratil.
"Dorota... Nechoď dolu. Nehýb sa odtiaľ, dokým sa nevrátim. Ak neprídem do západu slnka... počkaj ešte ďalší deň. A potom – len ak musíš – sa vráť do jaskyne."
"A čo keď príde on?" opýtala sa šeptom.
Marek stuhol. "Nenechaj ho priblížiť sa."
Chvíľu len stáli a pozerali sa na seba. Bolo v tom všetko – strach, neistota, tichá nádej, aj bolesť z odlúčenia. Potom sa bez ďalších slov rozišli. Marek sa rozbehol k okraju lesa. Bežal naplno, pot mu stekal po chrbte a nohy sa mu zabárali do mäkkej pôdy. Každý meter, ktorý ho delil od starcovej jaskyne, ho pálil ako tŕň v hrudi.
Trvalo mu niekoľko desiatok minút, možno aj hodinu, kým dobehol na opačnú stranu ostrova. Telo mal mokré, dych prerývaný, ale myseľ bola ostražitá. Hneď ako sa dostal na známe pobrežie, zbadal v diaľke tmavý otvor jaskyne, kde ich starec naposledy priviedol. No niečo bolo zle.
Žiadny oheň. Žiadny dym. Žiadny pohyb.
Zadržal dych a pomaly sa priblížil. Opatrne vstúpil do vnútra.
Ticho.
Len kvapky, čo padali zo stropu. Jaskyňa bola prázdna. Zápach popola a rybiny zmizol. Všetko pôsobilo... opustene. Ako keby sa tu už dlho nikto nezdržal. Ale on vedel, že tu ešte nedávno bol. Tu držal Dorotu, tu rozprával príbehy, tu jej ukazoval steny posiate kresbami.
A teraz? Prázdnota.
Marek stál ako skamenený. Počúval každý šum, každý poryv vetra. Vybehol ešte na malý hrebeň nad jaskyňou, rozhlíadol sa po okolitých stromoch, po úpätí vrcholkov, po skalách.
Nič.
Srdce mu bilo ako o závod. Hnev, zmätok, panika. Kde mohol ísť? Čo ak len čakal, kým Marek odíde? Čo ak mal niečo za lubom?
Otočil sa a bežal späť. Tentoraz rýchlejšie. Každý krok mal v sebe nádej, že ešte nie je neskoro. Že ho nájde, alebo aspoň Dorotu, v poriadku.
Dorota sedela na skale s kolenami pritlačenými k hrudi. Ovinula si okolo seba plachtu z lístia, ktorú si vytvorila proti vetru. Počúvala zvuky ostrova a sledovala obzor. Neustále.
Keď sa v diaľke mihol pohyb, srdce jej takmer vyskočilo z hrude.
"Marek!" zvolala potichu, skôr len pre seba.
O niekoľko minút už stál vedľa nej, spotený, bledý, dýchal prudko a oči mu hľadeli do prázdna.
"Nie je tam," povedal nakoniec.
"Čože?" šepkala.
"Jaskyňa je prázdna. Ako keby sa tam nikdy nič nedialo. Akoby... zmizol."
Dorota stuhla. Zovrela mu ruku. "Možno odišiel. Ale kam by šiel?"
"Neviem. Ale zmizol. Bez stôp."
Ostali na skale ešte dlhé hodiny. Sledovali každý pohyb pod nimi, každý tieň, ktorý sa mihol medzi stromami. Ale starec sa neukázal. Slnečný kotúč sa pomaly skláňal nad obzor, až napokon zapadol a začal sa rozprestierať súmrak.
Zliezli potichu dolu, obaja vyčerpaní. V jaskyni bolo chladno, ale bezpečne. Napriek tomu sa noc zdala akási iná. Tichšia. Neprirodzene tichá.
Dorota nemohla spať. Ležala chrbtom k Marekovi, ale počula, že ani on nezaspal. Jeho dych bol rovnomerný, no nie pokojný.
"Myslíš, že odišiel navždy?" prehovorila do tmy.
Marek dlho mlčal. "Neviem. Možno nikdy nemal zostať tak dlho. Možno sa bál. Alebo... možno len zmizol, ako duch. Ako sen."
Dorota si prehodila deku cez plecia. "Po ňom... akoby sa zľahla zem."
Marek sa k nej obrátil, potichu. "Zajtra opäť vylezieme na skalu. Možno uvidíme niečo, čo sme dnes prehliadli."
"Dobre," zašepkala.
Oheň pomaly dohasínal a s ním aj zvyšky ilúzie, že starec bude odpoveďou. Noc ich prikryla tichom a ostrov sa zdal znova o niečo väčší. Tajomnejší. A možno aj nebezpečnejší.
Po ňom... ako keby sa zľahla zem.
- JK -