195. Deň obnovy

Slnko ešte len prenikalo cez hmlu ranného dňa, keď Marek vstal. Vzduch bol vlhký a chladný, ale on necítil nič okrem naliehavosti. Zuby mal zovreté, ramená napäté. S každým krokom ku pobrežiu sa v ňom niečo uvoľňovalo – nie nervozita, ale rozhodnosť. Vzal do rúk zvyšky lana, ktoré včera pospájal a pritiahol si kmeň, ktorý vybral ako nový stredový nosník. Bude to základ, chrbtica nového voru. Nie taká, akú postavil naposledy – tá bola o nádeji. Táto bude o vôli.Dorota ho pozorovala z povzdiali. Nechcela ho rušiť. Jeho ticho bolo iné – nebolo to ticho hnevu, ale koncentrácie. Vedela, že niekedy je najväčším vyjadrením lásky nechať toho druhého konať. Sama sa preto vybrala k záhradke, hoci v hrdle ju niečo ťažilo.Záhradka vyzerala biedne. Listy boli suché, zem spečená od slnka, plody scvrknuté. Vzala mušľovú nádobu a opatrne poliala posledné výhonky. Vedela, že z nich už nič nebude, ale robila to – pre pocit poriadku, pre ilúziu kontroly nad svetom, ktorý im unikal."Ako keby som sa lúčila," zamrmlala si pre seba. "Ale možno to tak má byť."Piko sa od rána neukázal. Zvyčajne sa objavil pri ohni, posedával na kameni alebo sa usadil Dorote na pleci. Dnes však bolo ticho. Neozval sa ani raz. A hoci sa to snažila ignorovať, v srdci ju niečo stiahlo.Na pláži medzitým Marek premeriavali šírku. Opäť raz. Rukou zatlačil do lana, kontroloval uzly. Vedel, že bude potrebovať ešte aspoň dva dni. Možno tri. A vedel aj to, že by už nemali strácať čas. Zvierala ho predstava, že niečo ich môže opäť ohroziť. Niečo skryté. Niekto.Večer sa spustil pomaly, s oranžovým závojom oblohy. Sedeli spolu pri ohni, ktorý Marek zapálil z napadaných vetiev. Dym sa kľukatil do vzduchu, jemne ich prikrýval ako spomienka. Dorota sedela zabalená v kúsku látky, Marek oproti nej, v ruke držal opracovaný kus palmy – budúce veslo."Nepáči sa mi to ticho," povedala Dorota náhle, z ničoho nič."Viem," prikývol Marek. "Piko je preč. A vietor... iný."Ich oči sa stretli. Vtedy sa to stalo.Šuchot.Za plotom. Jemný. Nízky. Neistý, ale jasný. Ako keby niekto kráčal po lístí a vedel, že ho môžu počuť. Marek okamžite vstal, siahol po oštepe. Dorota sa napla, zalapala po dychu."Do jaskyne," povedal Marek chrapľavo. "Hneď.""Ale""Teraz, Dorota!"Jej telo zareagovalo skôr ako myseľ. Vstala, urobila krok, no ešte sa obzrela. Marek už stál chrbtom k nej, tvárou k plotu."Ak prekročíš plot, zabijem ťa!" zakričal hlasno. Do tmy. Do neznáma. Do čohokoľvek, čo tam číhalo.Dorota sa zatriasla. Jeho hlas neznelo ako hnev. Znelo to ako verdikt. Ako posledná možnosť.Vošla do jaskyne. Dnu bolo tmavo a vlhko. Zovrela ruky, sadla si na kamene. Vzduch sa jej zdal hustý. Nepohodlný. Čakala.Marek vonku stál bez pohybu. Oštep v ruke mal pevne, no ruky sa mu mierne triasli. Šuchot sa už neozval. Len vietor pohýňal listy.Čakal. Päť minút. Desať. Potom ešte chvíľu. A keď sa nič nepohlo, vrátil sa do jaskyne. Dorota mu padla do náručia."Bol to... on?" zašepkala.Marek prikývol. "Myslím, že áno. Ale nevstúpil. Počúval.""Čo budeme robiť?"Marek sa posadil vedľa nej, oprel sa o stenu. Oštep stále držal. Oči sa mu leskli unaveným napätím."Zajtra za ním pôjdem," povedal pomaly. "Upovedomím ho. Že hranica platí. Že varovanie bolo posledné."Dorota mu položila ruku na hruď. Jej dlaň bola jemná, no dotyk mal silu."A ak to nepochopí?"Marek zavrel oči."Potom spravím to, čo bude treba."Ticho, ktoré potom nastalo, nebolo ani výčitkou, ani strachom. Bolo to ticho bojovníkov, ktorí vedia, že ďalší deň môže byť rozhodujúci.Oheň praskal. Z diaľky sa ozval slabý výkrik vtáka – možno Piko, možno iný, možno len vietor, čo sa hral na život.Dorota si ľahla vedľa Mareka. Položila si hlavu na jeho rameno. On ju objal, stále držal oštep v druhej ruke.A hoci boli unavení, nezaspali hneď. Každý jeden zvuk za hranicou tmy ich držal bdelých.Noc padla.A niekde na hranici svetla a tieňa stála čierna silueta.Čakala.Ale plot neprekročila.Zatiaľ.

- JK -