194. Zajtrajšok z kúskov

Noc bola tichá. Prvýkrát po dlhom čase ju neprerušili výkriky vetra, ani škrabanie noci o steny jaskyne. Žiadne tiene neprenikali dnu, žiadne oči ich nepozorovali. Len pokoj. A dych. Dva hlboké, rytmické dychy dvoch tiel, ktoré ležali vedľa seba, prikryté tenkou prikrývkou z vysušených palmových listov, s vtákom Pikom zaboreným medzi nimi ako strážcom sna.
Dorota sa prebudila prvá. Pomaly otvorila oči, ani nedýchala, ako keby sa bála, že by aj ticho mohla vyplašiť. Svetlo ranného slnka sa len opatrne vkrádalo do jaskyne a kreslilo červené čmuhy na kamennú podlahu. Zvuky ostrova boli tlmené, akoby sa celý svet zobúdzal s rovnakou opatrnosťou ako ona.
Posadila sa. Vták sa mierne zvŕtol, ale nezobudil sa. Marek ešte tiež spal. Jeho tvár bola pokojná, konečne zbavená napätia, ktoré ho tak dlho zvieralo. Nechcela ho budiť. Nie dnes. Nie po všetkom, čo prežili. Ale zároveň sa bála ísť von sama. Možno to bol len dozvuk strachu zo starca, možno podvedomá obava z toho, že niečo sa opäť zmení, keď prejde prah jaskyne. Tak zostala. Čakala.
A potom sa Marek pohol. Zamrmlal niečo nezrozumiteľné, pretiahol sa a otvoril oči. Keď ju uvidel sedieť a pozerať naňho, usmial sa. Bolo v tom úsmeve niečo, čo jej pripomenulo staré časy – nie tie z ostrova, ale ešte predtým. V lietadle. Vtedy, keď si ešte myslela, že ho nemá rada.
"Prečo si ma nezobudila?" zašepkal ospalo a naťahoval k nej ruku.
"Bála som sa ísť von... chcela som počkať, kým sa zobudíš," priznala ticho, s miernym rumencom v tvári.
Marek sa posadil, pritiahol si ju bližšie a pobozkal na čelo. "Si v bezpečí. Sľubujem. Teraz áno."
Chvíľu len tak sedeli, zaborení do seba, tichí. Potom začali rozprávať. O tom, čo sa stalo. O tom, čo ich čaká. O tom, ako ten ostrov zmenil všetko – nielen ich telá, ale najmä srdcia. Spomínali, ako bojovali, ako plakali, ako sa smiali. Marek spomenul prvú noc pri ohni, Dorota prvý raz, keď ho videla spievať. A obaja sa zasmiali, keď si uvedomili, že prežili už viac ako pol roka.
Po chvíli sa Marek postavil. "Idem na to," povedal s rozhodnosťou. "Treba začať znova. Aj keď len z kúskov."
Dorota prikývla. Pozrela na pláž, kde stále ležal rozbitý vor, roztrieštený ako spomienka, ktorú treba opäť poskladať.
Kým Marek zbieral kusy, ktoré sa dali ešte zachrániť, Dorota sa vybrala k záhradke. Bola vyčerpaná, no cítila potrebu niečo urobiť. Aj keby to malo byť zbytočné. Zaliala rastliny, ktoré už dávno stratili šancu na zber. Ich listy viseli unavene, ako ruky niekoho, kto prehral boj. Ale aj tak ich poliala. Bola to forma vzdoru. Tichého "ešte nie" tvárou v tvár neúprosnosti.
Marek medzičasom prehľadával pobrežie. Niektoré kusy boli použiteľné – najmä palmové kmene, ktoré len nasiakli vodou. Tie, ktoré sa rozštiepili úplne, odložil bokom. Našiel aj dve nádoby, ktoré dokázal opraviť. Lano bolo potrhané, ale nie úplne. Prstami ho prechádzal ako hudobník strunu a premýšľal, ako ho pospájať. V myšlienkach si už skladal nový plán – pevnejší, lepší, jednoduchší.
Poobede sa stretli pri jazierku. Spoločne skontrolovali, či tam ešte zostali ryby a pokúsili sa zopár uloviť. Nehovorili veľa. Len sa občas na seba pozreli. A to stačilo.
Večer prišiel rýchlejšie, ako čakali. Slnko sa začalo ponárať za obzor a nebo sa sfarbilo do oranžova. Vietor bol jemný, voňal po slanej vode a dym z ohňa, ktorý Marek rozložil na pláži, sa vznášal pokojne do výšky.
Dorota si sadla vedľa neho, zabalená v kuse látky, ktorá jej zostala zo šiat. Piko ležal pri jej nohách, ešte stále trocha ostražitý, ale pokojnejší než predtým.
Marek do ohňa prihodil vetvičku. Plameň sa rozhorel. "Je zvláštne, že sa teraz cítiš bezpečnejšie na pláži, kde je otvorené nebo, než v jaskyni," poznamenal potichu.
Dorota prikývla. "Možno preto, že je tu svetlo. A preto, že si tu ty."
Marek sa usmial. "Zajtra začnem znova. Oprava voru. Slnko, vietor, drevo, lano. Bude to opäť drina. Ale keď budeš so mnou... zvládneme to."
Dorota mu položila hlavu na rameno. "Zvládli sme už aj horšie. A prežili sme. Tak prečo nie aj nový začiatok?"
Obaja sa pozerali do plameňov. Oceán pred nimi dýchalo pokojne. Les šepkal svoje nočné piesne. A nad nimi sa pomaly zapaľovali hviezdy.
Možno to nebol koniec.
Možno to bol začiatok ďalšej cesty.
Z kúskov.
Zo snov.
Zo svetla v tme.
- JK -