193. Iné cesty

Ráno bolo pochmúrne a chladné. V jaskyni sa ešte vznášali zvyšky nočného dymu, uhlíky len ticho praskali, a všetci traja sedeli v tichu, v ktorom nebolo hrozba, ale ani dôvera. Len únava a otázniky.
Starec po dlhom čase prehovoril. Jeho hlas bol nečakane mäkký. "Mám ešte trochu sušených rýb. A vodu zo studničky, ktorá tu nikdy nevyschla. Môžem vám dať, ak chcete."
Marek ani Dorota nepovedali nič. Starec sa opatrne načiahol do jedného z výklenkov v stene, vytiahol zamotaný kus palmového listu a v ňom niekoľko suchých, zdeformovaných kúskov rybacieho mäsa. V druhej ruke držal vydlabaný kus kokosovej škrupiny s vodou.
Podal to smerom k nim.
"Z toho neodpadneme?" opýtal sa Marek priamo, s prenikavým pohľadom. Jeho tón bol ako nôž – ostrý a bez zľutovania. "Nie je to otrávené?"
Starec zostal chvíľu zarazený. Potom pomaly sklonil ruku s jedlom. "Nie. Prisahám. Nechcem vám ublížiť."
Marek neodvrátil zrak. "Raz si ju takmer zabil. Druhý raz už nebude."
Dorota ticho sledovala celú scénu. Cítila, že v Marekovi sa niečo zlomilo. Bol v ňom oheň, ktorý nedovolil riskovať, ani veriť. A vedela, že to nie je len strach – bola to obrana pred ďalšou stratou.
"Zober si to späť," povedal Marek razantne. "Nechceme nič od teba. A ak sa k nám priblížiš... prisahám, že ťa zabijem."
Starec neodpovedal. Pomaly položil škrupinu aj ryby vedľa seba na zem a ustúpil. Akoby pochopil, že to bol posledný most, ktorý mohol postaviť – a ktorý sa okamžite zrútil.
Marek sa postavil. Pomohol Dorote na nohy. Jej pohľad ešte chvíľu zotrval na starcovi, potom sa otočila k východu. Marek ju nasledoval.
Keď už stáli pri otvorenej štrbine, otočil sa ešte raz.
"Od dnešného dňa si strážime každý svoju stranu ostrova. Od pamätníka uprostred po pobrežie. Ty zostaneš tu. My tam. Ak prekročíš tú čiaru – skončíš."
Starec prikývol. Pomaly. Unavene. Ako niekto, kto už nemá silu klásť odpor.
Bez ďalších slov vyšli von. Vietor ich ovalil, ostrý a slaný, ako pripomienka, že svet tam vonku je stále neúprosný.
Cesta späť bola pomalšia. Dorota kráčala opatrne, Marek jej pomáhal. Obaja mlčali, unavení z prežitých hodín, z príbehov, ktoré počuli, a z vlastnej neistoty. Keď sa však blížili k známym miestam, Marek zrazu prerušil ticho.
"Ten vor opravím. Hneď, ako sa zotavíš ešte viac. Presunieme sa. Skúsime to."
Dorota sa naňho pozrela, oči rozšírené.
"Myslíš... ten druhý ostrov?"
"Áno," prikývol Marek. "Čokoľvek je tam, nie je to horšie než byť tu. A nie je to horšie než mať za suseda človeka, ktorý si ťa pomýli s darom osudu."
Dorota neodpovedala. Len ho chytila za ruku. Silno.
Keď sa konečne dostali k svojej jaskyni, oboch zachvátil šok.
Pohľad na rozbitý vor bol neúprosný. Rozštiepený palmový trup ležal nakrivo, niektoré časti boli vtiahnuté do vody, iné zničené o ostré kamene. Po pláži boli roztrúsené kúsky lana, palice, dokonca ich nádoby na zachytávanie dažďovej vody.
A v strede toho chaosu sedel Piko.
Paprčky mal zašpinené, perie načechrané, ale bol živý. Keď ich zbadal, zavŕzgal tichučko a pribehol k nim, poskakujúc. Dorota si k nemu čupla, oblapila ho dlaňami a privinula k hrudi.
"Si s nami... Piko," zašepkala. "Bál si sa?"
Marek mlčky kráčal k pozostatkom voru. Dotkol sa jedného z rozštiepených kmeňov. Bol mokrý a ťažký. "Toto je ako zlý sen," zamrmlal. "Toľko driny a času to stálo."
Dorota k nemu pristúpila, stále s vtákom v náručí.
"Možno... možno to opravíme lepšie," povedala potichu. "Možno to bude ešte pevnejšie."
Marek prikývol. "Každá vec na druhý pokus je silnejšia a odolnejšia. Ako náš boj o život"
Obaja sa otočili smerom k lesu. Bol pokojný. Tichý. Ale v tom tichu bolo niečo, čo doteraz necítili – vedomie, že ich niekto pozoruje. Že nie sú sami. Že ostrov má aj iné oči než len tie zvieracie.
Vrátili sa do jaskyne.
Oheň Marek zapálil rýchlo, už to bol zvyk. Dorota si sadla blízko, stále hladkajúc Pika, ktorý konečne zavrel oči a zaspal.
Marek sedel oproti nej, mlčal.
Napokon Dorota prerušila ticho. "Ani nevieme, ako sa volá."
"Kto?"
"Starec. Nevieme ani jeho meno."
Marek sa pozrel do ohňa, ktorý tancoval ako rozprávač v sieni príbehov.
"Možno to tak má byť," zamrmlal. "Možno niektoré mená nemajú byť vyslovené."
"Myslíš, že sa ho máme báť?"
Dlho nič nepovedal. Len sledoval iskru, ktorá sa oddelila od uhlíka a vyletela do tmy.
"Nie," odpovedal nakoniec. "Ale myslím, že sa máme báť toho, čo v ňom zanechal tento ostrov."
Dorota prikývla. Potom si ľahla, stále s Pikom pri sebe. Marek ešte chvíľu sedel, udržiaval oheň, a jeho oči sa sem-tam pozreli do tmy za vchodom.
Tam, kde sa ticho niekedy mení na výkrik.
A kde sa príbehy... ešte neskončili.
- JK -