192. História ostrova

V jaskyni panovalo ticho, ktoré už nepôsobilo hrozivo – bolo to iné ticho, unavené, poznačené všetkým, čo sa stalo. Dorota sedela pri ohni, ktorý pomaly dohorieval, zatiaľ čo Marek stál opodiaľ, oči stále napnuté na starcovi, pripravený konať, ak by sa len o kúsok pohol nesprávnym smerom. Starec si však sadol na rovnaký plochý kameň ako predtým, hlavu mierne sklonenú, ruky položené na kolenách. Vyzeral ako niekto, kto konečne zložil z pliec všetky masky a rozhodol sa hovoriť.
"Ten dátum, čo si si všimla," začal ticho, pohľad upretý k stene s nápismi, "14. august 2014… to bol deň, keď sme sem dorazili. Leteli sme vyhliadkovým lietadlom ponad oceán, mala to byť oslava našej spoločnej cesty. Ja a moja žena. Obaja sme boli učitelia, ona učila literatúru, ja dejepis a geografiu. Radi sme cestovali a plánovali sme využiť leto na spoločné dobrodružstvo."
Dorota sa oprela o Mareka a potichu ho chytila za ruku. Jej dlaň bola studená, no stisk pevný. Obaja sa dívali na starca, ktorého hlas sa pomaly menil, získaval farbu spomienky, teplo dávneho šťastia.
"Bolo to krásne ráno. Nikto z nás netušil, že pilot mal už predtým problémy s palivovým systémom. Zrazu motor zachrčal, lietadlo kleslo a keď sme dopadli... bolo to ako pád do iného sveta. Pobrežie nás prijalo, ale svet, ktorý sme poznali, skončil."
Odmlčal sa. V očiach sa mu zaleskli tiene minulosti. Potom pokračoval, pomaly, ale plynule.
"Prvé dni sme prežili len vďaka tomu, že sme sa držali spolu. Spávali sme v jednej jaskyni – nie tejto, inú nám vtedy poskytol útes pri jazierku. Spoločne sme hľadali vodu, jedlo, pochopili rytmus ostrova. Pochopili sme aj jeho hnev... a aj jeho dary. Mysleli sme si, že jedného dňa príde pomoc. Dúfali sme."
Dorota prikývla, takmer nebadane. Vedela, čo to znamená dúfať v záchranu, vedela, aký tenký je ľad, na ktorom kráča nádej.
"Časom sa ostrov stal naším väzením... aj domovom. Spolu sme tu prežili štyri roky. A potom... sa stal zázrak, aspoň sme si to mysleli. Moja žena otehotnela. Narodil sa nám syn – malý, krásny, silný chlapec, ktorého sme pomenovali Eliáš. No keď prišiel na svet, neplakal. Nenačrel do vzduchu. Zomrel, ešte kým sa narodil."
Slová sa v jaskyni rozochveli ako padajúce lístie. Dorota zavrela oči, Marek zovrel jej ruku ešte pevnejšie. Nikto nič nepovedal. Nebolo čo.
"Zem ho prijala. Pochovali sme ho tam, kde rástli divé palmy, neďaleko miesta, ktoré voláme záhrada. Moja žena sa po tom dni zlomila. Už sa neusmiala. A jedného rána... odišla. Neviem kam. Hľadal som ju, prešiel som celý ostrov, ale nenašiel som ani stopu. Len vietor. A spomienku."
Starec mlčal. V ohni zapraskalo, ako keby aj on smútil. Potom, po chvíli, sa usmial – nie šťastne, ale s tichým prijatím.
"Odvtedy som tu. Sám. Roky, ktoré nepočítam. Dátumy som zapisoval na stenu len pre seba, aby som nezabudol, kedy sa menili sezóny, kedy začalo pršať, kedy sa narodil vták alebo zomrel plaz. A hoci sa všetko menilo, jedna vec sa vždy opakovala."
Zodvihol ruku a ukázal na kresbu vtáka, ktorá bola medzi ostatnými. "Raidó. Nie je môj. Nikdy nebol. Lietal sem každú sezónu. Kedysi prileteli traja. Trikrát som ich videl, ako sedeli na strome vedľa jaskyne. No jedného dňa zostal len jeden. Tento posledný. Ako keby aj on... pochopil samotu."
Dorota potichu prehovorila: "A prečo sa stále vracia?"
Starec pokrčil plecami. "Možno pre to isté, prečo som vás sledoval. Potreba patriť. Vidieť, že niekto prežíva to, čo si ty kedysi prežil. Aby si sa necítil sám."
Marek si sadol na kameň oproti nemu. Ich oči sa stretli. Už v nich nebolo toľko hnevu – len únava a otázky.
"Povedal si, že nie sme prví. Myslíš si, že tu predtým niekto žil?"
"Som si istý," povedal starec bez zaváhania. "Na juhovýchodnom výbežku je dutina v skale, skoro ako brána. Raz, dávno, som tam šiel. Našiel som pozostatky starého ohniska, kus drevenej nádoby, dokonca vyrezávaný kus mušle. A jednu rytinu na stene – tvar, ktorý pripomínal loď, ale nie takú, aké poznáme. Bola špicatá, vysoká, ako keby mala plachty z listov. A vedľa nej bolo vyryté len jedno slovo... nie v jazyku, ktorý by som poznal."
"A kam vedie tá dutina?" spýtala sa Dorota.
Starec sa zadíval do ohňa a jeho hlas náhle stíchol.
"Dutina, tá nevedie nikam. No poznám smer na druhý ostrov."
Marek aj Dorota sa naraz napli. "Na druhý...?"
"Áno. Nie je ďaleko. Možno len deň cesty, ak je dobré počasie. Raz som sa tam vydal, keď sa vietor utíšil. Loďku som postavil z palmových kmeňov, plavil som sa celé popoludnie. Dorazil som k brehu, kde všetko bolo tiché. Príliš tiché. Stromy tam boli vyššie, voda čistejšia. Ale... bolo tam niečo zlé. Niečo, čo sa nedá vysvetliť."
Dorota prehltla. "Čo sa stalo?"
Starec sa zatváril, akoby sa v ňom prebudila spomienka, ktorú celý čas tlačil do najhlbšieho kúta svojej mysle.
"Zacítil som chlad. Ale nie na tele. V duši. A potom som začul spev. Nie ľudský. Nie vtáčí. Bolo to ako hlas ostrova, ktorý sa ma snažil odradiť. Vravel mi, aby som odišiel. A tak som to urobil. Vrátil som sa... a odvtedy som už nikdy neprešiel hranice tej vody."
Na chvíľu všetko stíchlo. Oheň dohorel a v jaskyni zostalo len tlmené svetlo uhlíkov. Starec sa oprel o stenu, zavrel oči a dodal:
"Možno ste prví, čo prežijú všetko. Ale možno... ste len ďalší. A ten druhý ostrov... možno čaká. Alebo nás všetkých sleduje."
A potom už nik nehovoril.
Len tma dýchala.
A niekde vonku – sa ozval spev.
Ale nebolo jasné, komu patrí.
- JK -